29. októbra 1628 spustila Holandská východoindická spoločnosť na vodu svoje nové vlajkové plavidlo, majestátnu plachetnicu menom Batavia. Tá viedla flotilu ôsmich lodí smerom k ostrovom korenia, konkrétne do kolónie Batavia, ktoré je dnes indonézskou Jakartou. Batavia viezla zásoby pre kolonistov: víno, potraviny, nábytok, látky i oblečenie, ako aj 12 debien so striebornými mincami.
Išlo o jednu z najväčších dodávok peňazí, aká kedy opustila Holandsko. Na palube Batavie bolo 341 ľudí vrátane 70 vojakov. Jedným z členov posádky bol aj dôstojník Jeronimus Cornelisz. Nik nevedel, že tento chlapík uteká pred zákonom. Bol členom sekty, ktorá, na rozdiel od ostatných náboženstiev, hlásala presný opak zdržanlivosti. Zakladateľa sekty odsúdila cirkevná i svetská moc a ostatní jej členovia radšej ušli z krajiny, aby sa vyhli trestu.
Prvé spory
V apríli 1629 sa flotila dostala k najjužnejšiemu cípu Afriky. Lode oddelilo zlé počasie, Bataviu už sprevádzali len dve plavidlá. Navyše sa prejavili prvé nezhody medzi kapitánom lode Ariaenom Jacobszom a veliteľom flotily Franciscom Pelsaertom. Jacobsz vyvolal bitku, za čo ho Pelsaert potrestal s tým, že zvyšok trestu sa vykoná, keď dorazia do cieľa cesty. Kapitánovi bolo jasné, že jeho kariéra je v troskách. Holandská východoindická spoločnosť brala disciplínu na palubách veľmi vážne a Jacobsz si uvedomoval, že môže skončiť v žalári.
Po oboplávaní Afriky Batavia definitívne osamela. Začali sa šíriť prvé reči o vzbure. Ich pôvodcom bol zrejme Cornelisz, ktorý sa chcel zmocniť lode a miesto exilu žiť vďaka striebru v pohodlí a luxuse. Kapitán Jacobsz vedel, že vo Východnej Indii ho nečaká nič dobré, a tak s plánom na vzburu súhlasil. Spoločne presvedčili 18 mužov, aby im pomohli plán zrealizovať. V istom momente plavby zopár vzbúrencov vtrhlo do kajuty Lucretie Jans, známej krásavice, ktorá cestovala do Ázie za manželom. Vyzliekli ju a zavesili dolu hlavou z paluby lode. To všetko preto, aby veliteľ Pelsaert previnilcov prísne potrestal a podnietil viac mužov, aby sa pridali k vzbúrencom.
Vrak na útesoch
Ešte predtým, ako stihla vzbura vypuknúť, ale došlo ku katastrofe. Nepresné mapy spôsobili chybu v navigácii a 5. júna 1629 Batavia stroskotala na súostroví Abroholos Islands asi 60 kilometrov západne od Austrálie. Asi 40 ľudí sa utopilo a zvyšok uviazol na pustých ostrovoch. Vtedy Pelsaert a Jacobsz urobili fatálnu chybu. Vzali 46 členov posádky a na záchrannom člne sa vydali vyhľadať pomoc. Približne 250 ľudí nechali s Corneliszom, ktorý sa ako najvyšší prítomný dôstojník ujal velenia. Pelsaert a Jacobsz ledva zašli za obzor a Cornelisz začal úradovať. Uvedomil si, že keď na ostrovoch bez pitnej vody a jedla dôjdu zásoby, ktoré zachránili z Batavie, začne všetkých kosiť smrtka. Dal teda zhromaždiť všetky zásoby a zbrane a nechal ich strážiť. Teoreticky nešlo o zlý krok, no Cornelisz sa prejavil ako tyran a psychopat. Z výpovedí obvinených neskôr vyplynulo, že v konečnom dôsledku plánovali pozabíjať všetkých, okrem „vzbúrencov“, aby im zásoby vydržali čo najdlhšie. A v prípade, že by dorazila záchranná loď, prepadli by ju, povraždili posádku a žili by ako piráti.
Hromadné popravy
Cornelisz vedel, že nemôže stroskotancov zabíjať len tak, a tak najprv využil „legálne“ metódy. Padali obvinenia z krádeže zásob a nasledovali hromadné popravy. Tento spôsob bol ale pomalý, a tak veliteľ vymyslel čosi dômyselnejšie. Pod zámienkou hľadania jedla a vody vysielal na ostatné ostrovy pátracie skupiny s 20 až 30 členmi. Keď stroskotancov rozptýlil, jeho vzbúrenci začali tieto pátracie skupiny jednu po druhej likvidovať. Takto zomrelo asi 125 osôb. Zabili väčšinu žien a detí, ponechali si len tie najatraktívnejšie, pričom Lucretia Jans sa stala Corneliszovou osobnou konkubínou. Jedného dňa ale nastal problém. Skupina 20 vojakov pod vedením Weibba Hayesa, ktorá mala na ostrovoch hľadať vodu, vyslala vopred dohovorený dymový signál. Ohlasoval, že našli vodu. Cornelisz sa spoliehal, že vojaci pomreli, no mýlil sa. Vojaci síce neboli ozbrojení, no ich disciplína a schopnosti Cornelisza desili. Preživší navyše signál videli a mnohí z nich sa k vojakom dostali a prezradili im, akú hrôzovládu Cornelisz nastolil.
Vojaci vs. vzbúrenci
V priebehu nasledujúcich týždňov Corneliszovi muži na vojakov trikrát zaútočili, no neúspešne. Pri poslednom útoku sa navyše podarilo zajať samotného Cornelisza. 17. septembra 1629 prišiel štvrtý útok vzbúrencov v snahe vyslobodiť veliteľa. Stal sa však zázrak. Na obzore sa zjavila loď. Išlo o plachetnicu Sardaaam Pelsaertom na palube. Veliteľ flotily sa doplavil do Batavie a zorganizoval záchrannú akciu. Rozbehli sa preteky vo veslovaní. Bojujúce skupiny sa snažili čo najskôr dostať k lodi. Vzbúrenci sa jej chceli zmocniť, vojaci zasa potrebovali Pelsaertovi rozpovedať, k čomu na ostrovoch došlo. Hayes sa na loď dostal prvý. Všetkých vzbúrencov sa podarilo zatknúť a preživších nalodiť na palubu Sardaamu. Loď ale bola preplnená a Pelsaert zatknutým mužom ani trochu neveril. Nariadil teda súd priamo na plachetnici. Holandské právo neumožňovalo udeliť trest smrti, pokiaľ sa dotyčný nepriznal. Avšak o tom, či sa musel priznať bez nátlaku, sa nikde nepísalo. Vzbúrenci tak ochutnali trochu vlastnej medicíny. Jeden po druhom sa pri mučení zlomili a priznali. Na narýchlo zhotovenej šibenici na jednom z ostrovov ich potom popravili 16, vrátane Cornelisza. Ďalších šesť popravili v Batavii. Kapitán Jacobsz sa nepriznal a kvôli nedostatku dôkazov ho zbavili obvinení. Späť do civilizácie sa vrátilo len 77 z 250 ľudí, ktorí ostali pod Corneliszovým velením.
Vzbura na Bounty: V našich končinách je oveľa známejšia, a to najmä vďaka filmom s Marlonom Brandom či Melom Gibsonom. Odohrala sa v roku 1789 a potomkovia vzbúrencov dodnes t voria väčšinu obyvateľstva na odľahlom ostrove Pitcairn v Pacifiku.
K téme:
Sen o kolónii a koniec škótskej nezávislosti
Fascinujúce prastaré umenie navigácie v Pacifiku
Preteky šialencov: Na nonstop ceste okolo sveta
