Zabudnite na neviditeľnosť, akú poznáte z filmov o Harrym Potterovi. Žiadny plášť, ktorý by spravil lietadlo vizuálne neviditeľným, neexistuje. S priesvitnými nátermi na krídlach a trupe experimentovali Nemci už počas prvej svetovej vojny, ale dosiahli pravý opak. Náter s acetátovými vláknami sa totiž na slnku doslova blyšťal a robil lietadlá paradoxne ešte viditeľnejšími.
Neviditeľnosť sa v skutočnosti týka radarov. Ak chcete pochopiť, ako funguje, musíte najprv poznať, na akom princípe pracuje radar. Ten vysiela do okolia rádiové signály a čaká, či sa nejaký z nich odrazí a vráti späť. A keďže trup lietadla je aerodynamicky tvarovaný a oblý, rádiové signály sa od neho odrážajú a putujú späť do radaru. Obsluha zariadenia je potom schopná určiť nielen vzdialenosť a rýchlosť objektu, ale v prípade modernejších radarov dokonca aj to, či ide o stíhačku, bombardér, vrtuľník alebo raketu.
Ako briliant
Technológia neviditeľnosti spočíva v klamaní radarov. Neviditeľné lietadlo musí byť tvarované tak, aby sa od neho rádiové signály neodrážali späť k radaru, ale iným smerom. Preto majú tieto stroje také ostré hrany. Predstaviť si to môžete aj tak, že klasické lietadlo je ako mydlová bublina, od ktorej sa slnečné lúče odrážajú všetkými smermi, a teda aj späť k zdroju svetla. Neviditeľná stíhačka je ako briliant. Keď ho natočíte hranou smerom k svetlu, lúče sa budú odrážať od stien, ale k zdroju sa ich vráti minimum. Keď skombinujete tvar trupu a krídel so špeciálnym náterom schopným absorbovať rádiové signály, dostanete stroj, ktorý je pre radary prakticky neviditeľný.
Najmenej tri nevýhody
História tejto technológie siaha do čias studenej vojny, konkrétne do roku 1966. Vtedy si odborníci na radary v americkej firme Lockheed prečítali článok, ktorý pojednával práve o špecifických tvaroch lietadiel a materiáloch neviditeľných pre radary. Iróniou bolo, že článok vyšiel v sovietskom časopise, ale ZSSR sa nikdy nepodarilo skonštruovať plnohodnotné neviditeľné lietadlo.
Boli na to najmenej tri dôvody. V prvom rade tu bol fakt, že ak konštruktéri podriadili tvar lietadla neviditeľnosti, museli značne brať z manévrovateľnosti. Jednoducho povedané, stroj síce radary nevidel, ale bol neobratný. Po druhé: po otvorení bombovnice sa tvar lietadla zmenil a bolo možné ho zachytiť aj bežným radarom. Tak napríklad došlo k zostreleniu supermoderného amerického neviditeľného lietadla F-117 v roku 1999 nad Belehradom. No a po tretie: je tu cena. Vývoj týchto strojov bol mimoriadne drahý a americký neviditeľný bombardér B-2 je dnes s cenou takmer dve miliardy eur za kus najdrahším lietadlom v dejinách.
Američanom však prišla táto technológia napriek nevýhodám zaujímavá a začali ju uvádzať do praxe. Predtým sa síce už zaujímali o skonštruovanie stroja, ktorý by radary nedokázali zachytiť, ale darilo sa im len čiastočne. Príkladom môže byť slávny SR-71 Blackbird, pri ktorom sa konštruktéri snažili čo najviac znížiť jeho radarový prierez (t. j. detekovateľnosť radarom). Darilo sa im, ale v podstate zbytočne. Motory Blackbirdu totiž za sebou zanechávali výraznú stopu viditeľnú aj voľným okom a navyše sa trup pri vyšších rýchlostiach tak zahrieval, že stroj sa stával ľahkým terčom pre tepelne navádzané rakety.
Mimochodom, chladenie výfukových plynov je ďalšou nevyhnutnou súčasťou neviditeľnosti. Darmo by totiž stíhačka bola nedetekovateľná radarmi, ak by ju bolo možné zamerať pomerne primitívnym systémom, ktorý využívajú odpaľovače tepelne navádzaných rakiet. Aj s týmto problémom sa teda museli inžinieri pasovať a vyriešiť ho.
Do Afganistanu z USA
Podarilo sa. V roku 1983 sa do služby dostal nočný bombardér s označením F-117 Nighthawk. Vyzeral ako z iného sveta, ako zo sci-fi filmu. Jeho radarový prierez mal vďaka snahám inžinierov plochu menej než 0,001 metra štvorcového. Len pre porovnanie, u bežnej stíhačky sú to asi tri metre štvorcové, u vtáka 0,1 metra štvorcového.
Toto podzvukové lietadlo sa prvýkrát objavilo v boji počas invázie USA do Panamy. Oficiálne sa hovorilo o úspešnom nasadení, ale skutočný úspech dosiahli tieto bombardéry až počas vojny v Perzskom zálive. Iracká protivzdušná obrana proti nim bola celkom bezmocná. Za prvých 24 hodín sa Nighthawky, ktoré tvorili len 2,5 percenta celkovej leteckej sily koaličných vojsk, podieľali na zničení 31 percent zo všetkých zlikvidovaných cieľov. Počas operačnej histórie týchto nočných bombardérov stratili Američania iba jeden stroj, a to počas už spomínaného incidentu nad Belehradom.
Známejšími než F-117 sú neviditeľné bombardéry B-2 Spirit. Tie sa zúčastnili napríklad aj konfliktu v Afganistane. Zaujímavé je, že vzlietali zo základní v USA, a tak museli počas letu absolvovať dotankovanie vo vzduchu.
Okrem neviditeľných bombardérov dnes už existujú aj menšie a oveľa obratnejšie lietadlá: neviditeľné stíhačky. Prvou bola americká F-22 Raptor, dnes už ale strojom tohto typu disponuje aj Čína a testovanie sériových kusov prebieha i v Rusku. Vývoj neviditeľných lietadiel uskutočňujú aj iné štáty, tie však majú k uvedeniu neviditeľných stíhačiek do bojaschopného stavu ešte ďaleko.
B-21 Raider: USA vyvíjajú nasledovníka pre bombardér B-2, zatiaľ sa však presne nevie, kedy ho zaradia do výzbroje. Od svojho predchodcu sa bude líšiť najmä väčším doletom, vďaka ktorému by sa znížila jeho závislosť na dopĺňaní paliva vo vzduchu.
Mohlo by vás zaujať:
Neviditeľné lode: Budúcnosť námorníctva?
Čierna vdova opäť bojuje o svoj letecký život
Blackbird skončil svoj let pred dvomi dekádami
