Indy 500: Pre víťaza fľašku mlieka!

Spolu s Veľkou cenou Monaka a 24-hodinovkou v Le Mans tvoria takzvanú Trojkorunu. Získať víťazstvá na týchto troch typoch odlišných pretekov je veľmi náročné, no ako ukázal jeden jazdec, nie nemožné. V rokoch 1963 až 1972 získal Trojkorunu britský pretekár Graham Hill, ktorý je dodnes jej jediným držiteľom. Každé z troch podujatí má svoje špecifiká. Veľká cena Monaka v sebe spája rýchlosť monopostov F1 s úzkymi mestskými uličkami, 24-hodinovka v Le Mans je zas najznámejším testom vytrvalosti jazdcov a spoľahlivosti automobilov. Preteky Indianapolis 500 sú typickým predstaviteľom amerického motoršportu charakterizovaného jazdou na oválnom okruhu.

Štyri kilometre so štyrmi zákrutami
Podujatie konané každoročne koncom mája rozdeľuje motoristických priaznivcov do dvoch skupín. Jedna skupina nevie prísť pretekom na chuť, pričom najčastejšou výčitkou je monotónnosť jazdy na ovále. Oponenti tohto názoru zas poukazujú na nespočetné množstvo predbiehacích manévrov, kolízií a havárií. Ďalšími nespochybniteľnými atribútmi pretekov sú ich popularita, prestíž a viac ako storočná tradícia. Indy 500 sa jazdí na pretekárskom okruhu v okrajovej časti mesta Indianapolis. Okruh má oválny tvar so štyrmi mierne klopenými zákrutami. Dĺžka jedného okruhu je 2,5 míle (4 km) a jazdí sa vždy v protismere hodinových ručičiek. Preteky patria medzi najnavštevovanejšie športové podujatia na svete. Organizátori síce oficiálny údaj o počte divákov nezverejňujú, ale podľa odhadov ide každoročne o 250-tisíc až 300-tisíc návštevníkov. Okrem tribún, ktoré z vonkajšej strany lemujú zhruba tri štvrtiny okruhu, môžu diváci sledovať preteky aj sediac na tráve alebo na vlastných stoličkách z vymedzených častí vo vnútri okruhu. Ceny vstupeniek sa pohybujú od 55 dolárov na miesta s najhoršou viditeľnosťou do viac ako 300 dolárov na tribúny v blízkosti cieľovej čiary.

Symbolický tehlový pás
Pretekársky okruh v Indianapolise hostil v nedávnej minulosti aj preteky F1, ktoré sa sčasti išli po ovále a tiež po trati so zákrutami a šikanami vo vnútornej časti areálu. Pozoruhodné je, že súčasťou areálu je aj golfové ihrisko, pričom štyri jamky sa nachádzajú priamo vo vnútri oválu a zvyšných štrnásť na bočnej strane okruhu. Postupom rokov sa okolie v blízkosti pretekárskej dráhy zmenilo na územie s domovou zástavbou a niektoré z domov sú vzdialené od okruhu doslova len pár metrov. Priamo z okien tak majú obyvatelia výhľad na zadnú časť konštrukcie tribún. Pretekársky okruh v Indianapolise postavili v roku 1909 a jeho podklad pôvodne tvorilo kamenivo zaliate dechtom. Stal sa dejiskom viacerých automobilových aj motocyklových pretekov, ktoré dokázali neraz prilákať aj 40-tisíc divákov. Majiteľ okruhu Carl G. Fisher sa rozhodol časť príjmov z predaja vstupeniek použiť na modernizáciu okruhu a okrem iného tak bol pôvodný podklad nahradený tehlami. Použitých ich bolo 3,2 milióna a táto investícia vyšla na 155-tisíc dolárov. Do dnešných čias z nich pretrval symbolický úsek široký jeden yard (0,91 cm), ktorý je súčasťou cieľovej čiary.

Výhra aj vďaka spätnému zrkadlu
História 500 míľ v Indianapolise sa začala písať dva roky po otvorení okruhu. Fisher pritom pôvodne zvažoval, že začne organizovať vytrvalostné podujatie na 24 hodín po vzore Le Mans, napokon však voľba padla na preteky s dĺžkou 500 míľ. Pre víťaza bola pripravená odmena vo výške 25-tisíc dolárov, čím Indianapolis 500 vzbudili záujem medzi pretekármi aj širokou verejnosťou. Prakticky okamžite tak získali výnimočný status, ktorý si udržiavajú dodnes. V súčasnosti dostáva víťaz pretekov prémiu zhruba na úrovni 2,5 milióna dolárov. Premiérový ročník v roku 1911 vyhral Ray Harroun aj vďaka svojmu zlepšováku, ktorým bolo spätné zrkadlo.Preteky sú dnes súčasťou seriálu IndyCar, ktorý je najvyššou úrovňou formulového jazdenia v USA. Založený je na podobných princípoch ako Formula 1 a pozostáva zo 16 až 17 pretekov. Päťsto míľ v Indianapolise majú v seriáli výnimočné postavenie a štartovať na nich môžu aj pretekári z iných sérií vrátane Formuly 1. V štartovom poli sa podľa tradície nachádza 33 formúl, pričom zhruba tretinu z nich pilotujú jazdci, ktorí inak nejazdia sériu IndyCar a zúčastňujú sa výlučne len pretekov v Indianapolise.

Dlhý rad tradícií a ceremónií
Z doterajších 104 ročníkov len v 32 prípadoch vyhral preteky neamerický jazdec. Pozoruhodné je, že to tak bolo vo všetkých predošlých štyroch ročníkoch: 2017 a 2020 vyhral Japonec Takuma Sato, 2018 Austrálčan Will Power a 2019 Francúz Simon Pagenaud. Medzi štartujúcimi sa v doterajšej histórii objavilo aj jedenásť žien. Z nich sa najvýraznejšie presadila Danica Patricková, ktorá v roku 2009 obsadila tretie miesto. S podujatím je spojený celý rad tradícií a ceremónií. Tou najznámejšou je, že víťaz sa krátko po dojazde do cieľa napije z fľašky s mliekom. Tradícia sa datuje ešte do roku 1933, keď si vtedajší víťaz Louis Meyer vypýtal po dojazde do cieľa pohár cmaru. Symbolickému napitiu sa mlieka by sa nemali brániť ani pretekári, ktorí inak nemajú mlieko v obľube. V roku 1993 sa Brazílčan Emerson Fittipaldi po svojom víťazstve napil pomarančového džúsu, čo Američania vnímali ako urážku. Hoci si neskôr už mimo záberu kamier usrkol aj z mlieka, sympatie amerických fanúšikov si už naspäť nezískal. Dali mu to pocítiť počas ďalších pretekov, keď na neho hlasno kričali.