Irán už roky trpí pre svoju zlú povesť, no kto sa vydá do krajiny, kde kedysi pulzovala stará Perzia, objaví svet, ktorý ho natoľko fascinuje, že ho nebude chcieť opustiť. Irán je o krásnych stretnutiach s ľuďmi, o vznešenej kultúre, najkrajších mešitách sveta a o desiatkach pohárikoch vypitých čajov v pouličných čajovniach. Nechajte sa zlákať rozprávkou Tisíc a jedna noc a pohľadajte krásu tam, kam sa nikdy nevyberú davy. Vitajte v Iráne!
Pod kupolou Modrej mešity
Pre mnohých návštevníkov Iránu je bránou do starej Perzie najčastejšie Teherán so svojím medzinárodným letiskom, ale ak sa chcete do Iránu vybrať po stopách Hodvábnej cesty a ísť z Turecka po zemi, prvým väčším mestom Iránu bude zaujímavý Tabríz. Do Teheránu je to odtiaľto zhruba 8 hodín cesty a neskôr uvidíte, že je to úplne iný svet. Tabríz má v sebe krásny nádych iránskej exotiky Orientu. Prvý nádych Perzie, prvé bazárové uličky či prvé stretnutia s Iráncami v čajovniach s nekonečnými pohárikmi čierneho čaju. Príjemný ranný chaos sa rozlial po meste, a to vás doslova láka objavovať. Možno ešte presne neviete, ako prejsť cez cestu s riekou áut, mikrobusov či motoriek, ale neskôr na to prídete. Ľudia čakajú pred pekárničkami, pretože každú chvíľu sa von vyložia obrovské chlebové placky, ktoré budú voňať aj za najbližší roh ulice. Z hlavnej ulice sa otvorí námestie so sochou perzského básnika Širvániho Chaqániho, na konci ktorého vyrástla obrovská kupola. Patrí jednej z najkrajších pamiatok Tabrízu, známej Modrej mešite. Iránci ju volajú Masdžed-e Kabud a sú na ňu patrične hrdí. Dnes už neslúži veriacim na bohoslužby, ale ako pamätník slávnej perzskej architektúry. Jej vnútro pôsobí chladne a netypicky prázdno. Steny zdobia fragmenty modrej výzdoby, odkiaľ vzala mešita svoje meno a ozvena odráža kroky od stien, aby navodila atmosféru. Modrú mešitu postavili už v 15. storočí, teda po vpáde Timurových vojsk. Avšak ničivé zemetrasenie, ktoré roztriaslo zem o 300 rokov neskôr, spustilo dielo skazy. Vonku oddychujú ľudia sediac na lavičkách pod stromami, priamo na trávniku alebo medzi stĺpmi v tieni. Iránci milujú parky a záhrady, preto nevynechajú žiadnu príležitosť na piknik či obyčajné posedenie s priateľmi v príjemnom prostredí zelene. Len pár ulíc od Modrej mešity je vstup do farebného sveta tabrízskeho bazáru. Hovorí sa o ňom ako o jednom z najstarších bazárov celého Stredného východu. Jeho dôležitosť podčiarklo aj UNESCO, ktoré ho v roku 2010 pridalo na svoj zoznam svetových, kultúrnych pamiatok. Bazár bol v Perzii centrom spoločenského aj obchodného života už od nepamäti a Tabríz ležiaci priamo na Hodvábnej ceste nemohol byť výnimkou. Ani neviete ako a bazár vás do seba vtiahne. Akoby ste boli len malou kovovou pilinou a bazár zapne svoj magnet. Odrazu ste tam a dýchate orientálny svet, ktorý sa vám napokon rozleje do žíl. Je tu všetko. Úsmevy ľudí, krásne stretnutia, ovocie, zelenina, obrovské granátové jablká, vlašské orechy, koreniny, čierny aj zelený čaj, koberce, starožitnosti, obrazy, ošúchané bankovky s portrétmi posledného šáha, kanvice, oblečenie, šatky, no skrátka naozaj všetko, na čo si len pomyslíte. Medzi obchodíkmi sa ukrýva aj niekoľko svätýň či mešít. Najväčšou z nich je Piatková mešita Jameh s dvojicou vysokých minaretov a rozľahlým nádvorím plným ticha.
Iránska pohostinnosť
Iránska pohostinnosť je vyhlásená. Je len málo krajín na svete, kde sú ľudia voči vám tak príjemne otvorení. Pýtajú sa, odkiaľ ste, konverzujú s vami, sem-tam sa s vami chce niekto odfotiť a neprejde ani pár minút a odrazu sedíte spolu na káve či na čaji a zhovárate sa ako priatelia. Ešte v autobuse z Istanbulu do Tabrízu sme sa počas nekonečnej cesty spriatelili s rodinkou Samiry. Hneď po príchode do Tabrízu „musíme“ ísť s nimi, aby sme si u nich oddýchli. Naliehajú, že sme ich hostia a je vylúčené, aby sme išli na obed niekam inde. Samira so svojou matkou bývajú na okraji Tabrízu v novopostavenej štvrti plnej moderných panelákov. Hneď prvý nádych orientálnej vône po otvorení dverí prezrádza, že obed bude skvelý, nech je to hocičo. Na zemi je prestretý biely obrus, čo znamená, že sa hodovanie môže začať. Samira s matkou sú kresťanky, a hoci je v Iráne najsilnejším náboženstvom islam, početná komunita kresťanov tu stále žije roztrúsená po mestách. Doma odhadzujú šatku z vlasov a dokonca na poličke stoja aj fľaše s alkoholom. „Kresťania môžu piť alkohol v Iráne, ale nesmú ho piť na ulici či na verejnosti,“ dozviem sa. Na obed sa dnes podáva Ghormeh sabzi. Nič nehovoriaci názov dostáva na tanieri konkrétne tvary. Pečené kura je obložené omáčkou z dusených byliniek s orieškami a k tomu všetkému je veľká kopa ryže so šafranom. Pre chuť sú v jedle pridané polovičky malých sušených citrónov v šupke a orientálne koreniny. Obed zakončujeme krvavočervenými granátovými jablkami a sladkým hroznom. Sadneme si a pri pohárikoch čaju sa ešte dlho zhovárame. Iránska pohostinnosť sa ukázala v celej svojej kráse. Je neprekonateľná.
Kapadokia v Iráne?
To, že Irán skrýva obrovské množstvo prekvapení, potvrdí okolie Tabrízu. Stačí 60 kilometrov a objavíme sa v malej dedinke menom Kandovan, ktorej domáci často hovoria Čandovan. Medzi zahraničnými turistami si vyslúžila prezývku „iránska Kapadokia“ len s tým rozdielom, že tu nikdy neboli a zrejme ani nikdy nebudú davy návštevníkov. Krajina naokolo je krásna, je iná ako v okolí Tabrízu. Keď sa za oknami objavia prvé bizarné skaliská, vieme, že sme už takmer na mieste. Domy si miestni vysekali priamo do mäkkých tufových skál, a tak sa po čase premenili holé skaly na miesto prekypujúce životom. Kandovan pripomína malé rozprávkové miesto, kde sa nemal nikto dostať. Prach rozbitých ulíc sa rozvíri vždy, keď okolo prefrčí auto. Celý život sa odohráva vonku na ulici alebo pred domami. Kde-tu sa mihnú deti s drevom, ktoré zbierajú za dedinou, inokedy sa na ulici stretnú dve ženy s farebnými čádormi a rozprávajú sa a chlapík kráča za svojím oslom s naloženým nákladom. Čas tu plynie úplne inak než v perzských bazároch. Mám pocit, akoby tu ani neexistoval. Niektoré uličky sa odrazu zastavia až pred dverami do domu, iné sa z ničoho nič stratia, a tak vytvárajú labyrint, ktorému rozumejú len domáci. Odrazu sa ozve ťahavý hlas muezzína, ale nikde v okolí nevidno vytŕčajúci minaret. Tržnica so zeleninou je popoludní už ospalá a pomaly sa ukladá na spánok. Avšak rána sú tu najrušnejšie a čím je viac hodín, tým menší bzukot v Kandovane vládne.
Teherán plný spomienok
Najväčším, najľudnatejším a najznámejším mestom Iránskej islamskej republiky je Teherán. Je to obrovský organizmus, ktorý akoby nemal konca, akoby bol príšera, ktorá si každý deň uchmatne kúsok okolitej krajiny a zožerie pár tisícok ľudí. Do jeho útrob sa ich dosiaľ pomestilo okolo 10 miliónov a ani zďaleka to nie je koniec. Teherán je spleť spomienok na zabudnutú Perziu, spomienky na posledných iránskych panovníkov, ale aj na islamskú revolúciu, iránsko-irackú vojnu a nájdete v ňom aj vízie moderného Iránu. Na prvý pohľad pripomína Teherán obrovské mesto tiahnuce sa po celom horizonte, akoby ani nechcelo skončiť. Jeho záplava šedivých domov a štíhlych minaretov mešít sa schovávajú pod štvortisícovými vrcholkami pohoria Alborz, ktoré si ešte aj v horúcom lete držia na sebe kúsok snehovej prikrývky. Smog, v ktorom sa mesto niekoľko mesiacov v roku utápa, je však občas taký silný, že horskú panorámu premení len na akúsi rozmazanú spomienku. Teherán nemá v sebe patinu histórie, akú si so sebou nesie Širáz či Esfahán, no všetko, čo sa v krajine dialo v 19. a 20. storočí, sa dialo tu. Najdôležitejšou pamiatkou celého Teheránu je palác Golestán, kde sídlila panovnícka dynastia Kadžarovcov. Boli to oni, kto ukázal prstom na miesto dnešného Teheránu a vybrali si ho za svoje hlavné mesto. Samozrejme, nezačalo sa stavať na prázdnej lúke, pretože tieto končiny už dôverne poznali aj obchodníci Hodvábnej cesty či Mongoli, ktorí vtedajšie mesto takmer zrovnali so zemou. Za vysokou bránou na prahu bazárových ulíc sa otvorí pokojný svet bez výfukových plynov a trúbenia. Golestánsky palác tvorí niekoľko budov a tie sú od seba oddelené vysokými cyprusmi, parkom či vodnými cestičkami. Farebnosť fasád sa zvyšuje s každým ďalším krokom a až z tesnej blízkosti sa rozprestrú všetky farby a scény. Islam zakazuje zobrazovať živé bytosti? Golestánsky palác zdobia vojaci, poľovačky na divú zver, portréty žien a dokonca sa sem-tam objaví aj odhalená žena kúpajúca sa v rieke. Zvonku nepôsobí palácový komplex honosne, no stačí vojsť dnu, obklopí vás milión malých zrkadielok, ktoré znásobujú svetlo a inde ste v korunovačnej sále plnej zaujímavých spomienok.
Neďaleký bazár je najväčší v celom Iráne a jeho ruch vás nenechá chladným. Pred bránou predávajú čaj zo samovaru, odšťavujú tony ovocia na perfektné džúsy, grilujú kebaby a hádajú sa hlúčiky mužov nad kurzom doláru k iránskemu riálu. Ak do bazáru vojdete, počítajte s tým, že najbližšiu hodinu či dve máte o zábavu postarané. Ľudská rieka sa vlieva za bránu a vezme vás so sebou. Nepomôže ani Ariadnina niť, hoci stretnutie s Minotaurom tu nehrozí. Skôr vás obchodníci pozvú na čaj s cukrom a na príjemný rozhovor, kde zistíte, koľko toho o nás vedia a koľko vieme my o nich. Aby človek pochopil, aké veľké kontrasty Teherán skrýva, musí sa vydať z južného Teheránu, kde leží bazár aj palác Golestan, na sever dlhým bulvárom Vali Asr. Ten sa vymotá z chaosu a napokon sa ukryje pod košaté koruny starých platanov. Severný Teherán je iný svet. Ruch, chaos, trúbenie nezmizlo, ale domy majú moderný nádych, objavia sa butiky, drahšie reštaurácie a aj ľudia sa obliekajú inak. Zmizli konzervatívne čierne čádory a ženy si radšej obliekajú kabátiky zvané manto. Šatky z vlasov kĺžu čoraz nižšie a v neposlednom rade je tu čistejší vzduch. Juh so severom už ani nemôžu byť odlišnejšími miestami. V obrovskom parku nad mestom, ktorý kedysi slúžil ako lovecký revír, žil aj posledný perzský šáh Mohammed Reza Šáh Pahlaví, obklopený luxusom svojho paláca. Po revolúcii, ktorá v roku 1979 navždy zmenila Irán, sa ním ľudia mohli poprechádzať. Boli fascinovaní z toľkého bohatstva. Dnes sa Bielym palácom môže prejsť každý, a tak by bolo škoda obísť ho. Po rušných bazárových uliciach je prechádzka Šáhovým parkom ako balzam na dušu. Stromy, kríky, kvety, počuť tu vtákov, pred očami sú hory Alborzu a nikto sa nikam neponáhľa. Teherán toho skrýva omnoho viac. Je to mesto múzeí, parkov, no nájdete tu aj známu budovu bývalej americkej ambasády. Z ničoho nič sa hneď pred stanicou metra Taleqani vynorí nápis „Down with the USA“ a vtedy viete, že ste na mieste. Za múrmi sa odohrávala v roku 1979 rukojemnícka dráma, ktorú sledoval celý svet. Dlhých 444 dní tu držali 52 amerických diplomatov a film Argo rozpovie niekoľko z týchto príbehov. Dnes tu nájdete malé múzeum a fresky s protiamerickou a protiizraelskou tematikou. Mesto kontrastov nezostane nič dlžné ani svojej povesti a hneď za ambasádou sa dnes v parku stretávajú umelci, filmári, básnici, spisovatelia či študenti v príjemnom prostredí neveľkej čajovne, kde si vychutnáte aj morušovú alebo šafranovú zmrzlinu.
Najkrajšie mesto Perzie
Mesto Esfahán ležiace priamo v srdci niekdajšej Perzie mnohí považujú nielen za najkrajšie mesto Iránu, ale dokonca celého sveta. Do uší sa vám skôr či neskôr dostane aj milá rýmovačka, ktorá v perzštine znie „Esfahán. Nesf-e Džahán“, teda „Esfahán je polovica sveta“. Ak by aj tá druhá polovica bola taká krásna, ako je Esfahán, žili by sme zrejme v raji. Na svete sú miesta, ktoré rozbúchajú srdce nejednému dobrodruhovi. Stačí vysloviť názvy miest, akými sú Marrákeš, Samarkand, Kábul alebo Káthmandu a mysľou sa začne točiť špirála snov s nádychom exotiky. Presne takýmto miesto je iránsky Esfahán. Každé mesto má svoje srdce aj svoju dušu a ak myslíme na Esfahán, tak jeho pomyselným vesmírom je obrovitánske Emámove námestie. Patrí k najväčším námestiam sveta, ale máloktoré sa mu vyrovná krásou a atmosférou. Peržania milovali estetiku, architektúru, a preto esfahánske námestie pripomína maketu, na ktorej akoby skúšali, koľko krásy dokáže zaplniť jeden priestor. Stavby očarili každého, kto do mesta zavítal a ich jedinečnosť dodnes fascinuje nielen odborníkov. Stredom námestia sa tiahne fontána, ktorá každý večer chrlí do vzduchu vodu, aby osviežila rozhorúčený a ťažký vzduch. Schádzajú sa tu ľudia z celého mesta a domáci milujú piknikovanie. Trávniky v okolí fontány sú na to ako stvorené. Rodiny vyberú malé koberce, deky, postavia si kanvicu vody na horák, uvaria si čaj, zjedia pripravené dobroty a zhovárajú sa. Je úžasné ich sledovať a veľmi ľahko sa môže stať, že vás pozvú, aby ste si s nimi vypili pohár čaju. Námestie je najkrajšie v noci. Vtedy stavby rozžiaria svoje stĺpy, oblúky, kupoly a pretekajú sa s hviezdami, kto bude jasnejšie svietiť.
Mešita šejka Lotfolláha je so svojou vysokou kupolou neprehliadnuteľná. Na svojom tele nesie snáď milión malých obkladačiek, ktoré vytvárajú orientálne vzory či verše z Koránu. Dnes sa sem nechodia ľudia modliť, pretože slúži ako múzeum. Ako dokonalý výsledok architektúry 17. storočia, ktoré vdýchlo Esfahánu najviac jeho krásy. Za jeho premenou stojí významný panovník Šáh Abbás. Vo svojej hlave nosil víziu mesta, aké by mu závidel celý svet. Ktovie, čo by dokázal, ak by žil dnes. Jeho túžba ho dohnala až k tomu, aby opustil Qazvín na severe Perzie a presťahoval svoj dvor sem do Esfahánu. Pomaličky skladal stavbu ku stavbe, drahokam ku drahokamu a za pár desaťročí zasvietilo na mape sveta mesto, ktorému prischla povesť jedného z najkrajších miest Orientu. Pred slnkom sa mnohí ukryli do skrytých bazárových uličiek. Priamo z námestia ich nie je vidno, hoci ho celé po obvode obehnú dookola. Svoj domov tu našli desiatky obchodníkov a remeselníkov. Každý obchod má svoju vlastnú dielňu, kde sa krčí jeden alebo dvaja muži a pod ich rukami vznikajú drevené škatuľky, šperkovnice, maľby na miniatúrnych ťavích kostiach, perzské miniatúrne obrázky, opasky, kožené výrobky, topánky, bronzové kanvice, mosadzné taniere, ale aj tradičné modro-biele tanieriky, misky či nádoby. Údery nástrojov zanikajú v hluku miesta a uličky zaplnili prechádzajúci sa a nakupujúci ľudia. Tu ešte žije starý svet bazárovej Perzie, ktorá dokázala pripútať dušu každého dobrodruha. Na rohu námestia predávajú v zmrzlinárni miestnu špecialitu faludé. Sú to škrobové rezance, ktoré sa jedia spoločne s vanilkovou alebo aj šafranovou zmrzlinou a všetko sa napokon poleje citrónovou šťavou. Iránci milujú sladkosti a na zmrzlinu majú slabosť. Ľudia si kúpia misku chladnej dobroty, sadnú si s ňou do parku a sledujú cválajúce konské drožky. Palác Ali Qapu patril samotnému panovníkovi a jeho rodine. Je zaujímavý, pretože jeho vrchné poschodie pripomína otvorený balkón s terasou a výhľadom na námestie. Strácam sa v palácových miestnostiach, ktorých steny premenili umelci na maliarske plátna a vyzdobili ich prekrásnymi freskami. Zhora sledoval panovník so svojimi návštevami konské pólo, ale aj zástupy karaván zapĺňajúcich námestie. Nebolo by úžasné aspoň na pár minút sa vrátiť do tohto strateného sveta? Ali Qapu nie je jediným palácom Esfahánu a ten známejší s menom Čehel Sotún sa nachádza pár stoviek metrov za námestím v priestrannom parku. Ani tu nesmie chýbať fontána a vodná nádrž, pretože Iránci by si bez záhrady nevedeli predstaviť život. Vysoké drevené stĺpy nesú na svojich ramenách strechu ozdobenú hviezdami a za nimi je vstup do paláca. Svoju rezidenciu tu mal perzský Šáh Abbás II. Maľby na stenách zachytávajú významné bitky Peržanov v 17. a 18. storočí. Pozerať sa na ne je ako listovať si hrubou knižkou s dejinami. Rieka Zayandeh ticho preteká mestom a na jej druhom brehu sa rozkladá pokojná arménska štvrť Džolfa s niekoľkými kostolíkmi. Tvorí ju zopár zaprášených ulíc, pár obchodov, reštaurácií a jej najväčším ťahákom je katedrála Vank s vysokou zvonicou. Nábrežie rieky, podobne ako Emámove námestie, patrí k miestam, kde sa ľudia radi stretávajú. Stačí povedať „stretneme sa pri moste“ a každý vie, že ide o most 33 oblúkov Si-o-Seh Pol. Jeho nohy sa zaborili do rieky a pod kamennými oblúkmi hľadajú ľudia kúsok súkromia. Niektorí sa vozia po hladine na malých loďkách, iní uprednostnili čajovne pretkané vôňou Perzie. V noci most pekne svieti, no to sa väčšina ľudí vráti na námestie a nájde si svoj kúsok neba. Ten sa môže podobať aj na tradičnú reštauráciu, kde sa sedí na kobercoch či drevených tachtoch a servírujú sa miestne špeciality ako fesendžun. Striedajú sa v ňom sladké chute granátového jablka, grilovaného mäsa a vlašských orechov, pričom sa k nemu výborne hodí škoricový alebo šafranový čaj. Perzská kuchyňa prekvapí, presne ako celý Irán. Esfahán je toho jasným dôkazom.
Mesto obklopené púšťou
Starobylý Yazd ležiaci v strednom Iráne zaujme svojou hlinenou architektúrou. Je to tu, kde sa točia hlinené uličky do všetkých svetových strán, kde sa nad strechami dvíhajú minarety plné obkladačiek, tajomné badghíry a kde stoja domy staré aj dvesto rokov. Kedysi dávno bol Yazd hlavným mestom starobylého zoroastriánskeho náboženstva a dnes túto minulosť pripomína večný plameň v chráme Ateškáde a tajomné „veže mlčania“, kam zoroastriáni pochovávali svojich zosnulých. „Položili sme ich hore do veže, kde sa o ne postarali supy či draví vtáci,“ vysvetľuje starý muž sediaci v tieni rozpadnutého domu. „Veríme, že telo nemôže znečistiť ani vzduch, ani pôdu, ani vodu, preto vznikla táto tradícia,“ dodal. Uličky starého Yazdu sú perfektným labyrintom. Len občas sa objaví značka, šípka udávajúca smer, no najväčším lákadlom je stratiť sa v nich. Možno tá predstava niekoho vyľaká, ale stará pravda hovorí, že ak sa človek stratí, nájde to, čo by nikdy nehľadal. V Yazde to platí dvojnásobne. Človek si začne všímať staré drevené brány, zdobené okenice, hlinené múry vrhajúce životodarný tieň v rozpálenom dni, malé svätyne, kam sa prichádzajú veriaci pomodliť, všimne si aj vysoké minarety, odkiaľ sa ozýva päťkrát za deň zvolávanie na modlitbu, hlinené veže badghíry slúžiace ako starobylá klimatizácia a v neposlednom rade ho zaujmú klopadlá. Každé dvere ich majú totiž dve. „Jedno je pre ženy a druhé pre mužov. Každá má iný zvuk a keď prichádzal muž, zaklopal na mužské klopadlo a ženy vo vnútri sa bežali zahaliť,“ zasväcuje do tajov yazdského labyrintu mladá študentka.
Najživším miestom celého Yazdu je námestie s fontánou, v ktorej sa kúpe niekoľko sôch a oproti nim stojí komplex s názvom Amir Chakmak. Sem prichádzajú zaľúbené páry, priatelia, spolužiaci, ale aj celé rodiny a spoločne trávia čas. Kým Európania trávia čas pri počítačoch, televízii či iných veciach, Iránci najviac času venujú rodine a priateľom. Sadnú si na trávu, spravia si čaj a neváhajú pozvať ani pocestného. Ani rečová bariéra im nezabráni zhovárať sa, vypytovať, pretože sa chcú dozvedieť o svete za ich hranicami. „Povedz, aký Irán skutočne je,“ znie prosba pri rozlúčke pod vysvietenými minaretmi. Na rohu námestia predávajú najznámejšie sladkosti celého Yazdu, kde stojí cukráreň Hadž Kalife už viac než sto rokov. Stačí jeden krok a dnu vás omámi príjemná sladká vôňa kokosu, pistácií, ruží či medu. Toto sú typické ingredencie pre typické koláčiky a verte, že o sladkej baklave z Yazdu sa vám bude snívať ešte aj niekoľko dní. Najlepším spôsobom, ako vyberať prebytočné kalórie, je vybrať sa za mesto, kde sa z prachu dvíha dvojica tajomných veží. Práve oni predstavujú spomínané „veže mlčania“, starobylé pohrebiská zoroastriánov. Vylezte na jednu z nich, posaďte sa a celá panoráma Yazdu sa objaví pred očami. Najkrajšie je tu pri západe slnka.
Širáz a jeho duša
Širáz sa považuje právom za jedno z najkrajších a najvýznamnejších iránskych miest. Preslávilo ho umenie, poézia, literatúra a tento odkaz si dodnes nesú jeho obyvatelia vo svojich žilách. Širáz mal od nepamäti prívlastok umeleckého mesta. Nezameniteľnú pečať mu vtisol panovník Karim Chán, ktorý po sebe zanechal nielen Citadelu so šikmou vežou, kopu mešít či iných stavieb, ale najmä dušu mesta. Aj napriek tomu nepatrí k najoslavovanejším osobnostiam Širázu. Na piedestáli totiž sedí básnik Haféz, ktorého hrobka je pútnickým miestom pre každého Iránca. Haféz svojimi veršami už desať storočí ovplyvňuje generácie Peržanov. „Každý Iránec by mal mať doma Korán, Hafézov Diván a Ferdúsiho Šáhname,“ hovorí sa tu v Širáze a mnohí to skutočne dodržiavajú. Domáci prichádzajú k hrobke básnika, dotýkajú sa prstami jeho mramorovej dosky, a pritom si recitujú verše. Je nádherné sledovať, ako milujú svoje dejiny a literátov. Roh záhrady patrí tradičnej čajovni, kde sa sedáva na tachte, teda drevenom tróne potiahnutom kobercom. Centrum mesta patrí obrovskej pevnosti Karima Chána, ktorý odtiaľto vládol v 18. storočí. Jedna z veží pevnosti sa začala nakláňať, a tak nielen talianska Pisa má svoju šikmú vežu. Vo vnútri je príjemný tieň a záhrada plná stromov ovešaných granátovými jablkami.
Širáz nepreslávili len básnici, ale aj kilometre bazárových uličiek strácajúce sa v starom meste. Je rušný ako veľkomesto v čase dopravnej špičky a neustále sa treba mať na pozore pred prúdom ľudí tečúcich ako dravá rieka či vozíky naložené kobercami, farebnými látkami, hodvábom či oblečením. Miestne dievčatá milujú výrazný make-up, a hoci musia mať vlasy ukryté v šatke, vedia, ako si ju nasadiť, aby boli príťažlivé aj v rámci prísnych pravidiel. V ich hlbokých čiernych očiach sa stráca nejeden okoloidúci mladík. Bazár sa mení z ulice na ulicu a koreniny, šafran, pistácie, oriešky sa striedajú s čajom, kryštálovým cukrom, objavia sa nomádske koberce a vzápätí sa scéna sfarbí do krikľavých farieb, kde si ženy premeriavajú látky na šaty či šatky. Širáz zláka návštevníka aj na svoje krásne mešity, ale aj na rajské záhrady. Hovorí sa, že najkrajšie záhrady Iránu ležia práve tu a ak sa prechádzate záhradou Bagh-e Eram, tak tomu aj veríte. Eram je v tieni vysokých cyprusových stromov príjemným únikom z rozpáleného mesta. Dnes je nielen perzskou, ale aj botanickou záhradou, a tak sa tu pri prechádzke aj niečo naučíte. Stačí prejsť dva, možno tri kilometre a ocitnete sa v záhrade Narandžestan. Tá bola privátnou záhradou ukrytou pred zrakmi okoloidúcich. Na takýchto miestach si človek zamiluje krajinu, ktorá ukradne dušu každému cestovateľovi.
Irán
Rozloha: 1 648 195 km2
Obyvateľstvo: 83 183 000
Zriadenie: islamská republika s duchovným vodcom a prezidentom (prezident: Hassan Rouháni)
Zloženie obyvateľov: 54 % Peržania, 16 % Azerovia, 10 % Kurdi
Náboženstvo: islam 99,4 %, kresťanstvo 0,4 %
Jazyk: perzština (farsí)
Mena: iránsky riál
HDP: 5500 USD/osoba
Hlavné mesto: Teherán
Zaujímavosti:
Do Iránu potrebujete cestovný pas aj vízum. To sa dá posledné roky vybaviť aj elektronicky, a tak odpadá byrokracia a celý proces sa výrazne zjednodušil.
Neďaleko Širázu leží slávny Perzepolis a ak milujete históriu, toto miesto nemôžete vynechať. Okrem Perzepolisu tu objavíte aj nekropolu Naqs-e Rostam s hrobkami perzských kráľov a za zastavenie stoja aj Pasargady s hrobkou Kýra Veľkého.
Máte radi hory? Odvezte sa lanovkou nad Teherán k vrcholu Točal a ocitnete sa vo viac než 3-tisíc metrovej výške. Môžete sa dokonca vydať aj na treky do pohoria Alborz či Zagros alebo zdolať najvyšší vrch krajiny Dámavand s výškou 5610 m. n. m.
Chceli by ste byť milionári? Dnes si stačí v Iráne zameniť 20 eur a dostanete za ne cca 1 milión iránskych riálov. Posledné roky sa ekonomika Iránu prepadá, a tak sa prepadá aj kurz.
Naučte sa niekoľko perzských slovíčok ako číslovky a pozdravy. Iránci vás za to budú milovať a otvoria vám svoju dušu. Perzština, resp. farsí, ako sa tento jazyk volá, má indoeurópske korene, preto je odlišný od semitskej arabčiny.
Iránci nie sú Arabi a niekoľkokrát sa to dozviete. Samozrejme, aj v Iráne na hraniciach s Irakom žijú etnickí Arabi, ale nie sú to Peržania. Peržania vs. Arabi, to je v krajine večná téma.
Nebojte sa zlej iránskej povesti. Irán v médiách je odlišný od krajiny, ktorá leží na Strednom východe a stačí chvíľka, pár dní na to, aby ste videli a zažili šok z toho, že predstavy sú odlišné od reality.
Aj pre ženy turistky platia v Iráne pravidlá ohľadom povinnej šatky a konzervatívneho oblečenia. Každá žena musí mať šatku cez vlasy a netreba si sem nosiť žiadne krátke sukne, krátke nohavice či tielka.
Chcete perzský koberec? V Yazde ich nájdete stovky za veľmi dobré ceny. Platí tu len jedno. Zjednávajte! Ak nebudete zjednávať, vždy ho preplatíte. Dávajte si načas, vypite si pohár čaju, zhovárajte sa a cena koberca môže klesnúť aj o 30 – 40 %.
Po celej krajine nájdete tisíce portrétov Ajatolláha Chomejního, ktorý v roku 1979 spustil islamskú revolúciu a dodnes je symbolom. Nájdete ho všade na bankovkách, portrétoch v obchodoch, na uliciach, na domoch. Jeho meno nosia námestia, ulice, svätyne.
https://youtu.be/LCWQPzGzvjk
Mohli by ste ešte potúľať po …
Macao: Portugalsko zmiešané s Čínou
Sýria. Kde sa stala chyba?
Vietnam od severu na juh
