Pápežská Švajčiarska garda
Muži v typických modro-žlto-červeno-oranžových uniformách sú členmi jednej z najfotografovanejších armád sveta. Prakticky žiaden návštevník Vatikánu nevynechá možnosť zvečniť vojakov, ktorí strážia pápeža. Korene gardy siahajú takmer do stredoveku, vznikla v januári 1506. V zložitej situácii, ktorá vtedy panovala na Apeninskom polostrove, požiadal pápež Július II. Švajčiarsku konfederáciu o vojakov, ktorí by chránili Vatikán. Švajčiarski žoldnieri boli v Európe vychýrení, tisíce slúžili v rôznych armádach a tvorili ostrieľané skupiny profesionálov, pred ktorými sa ich nepriatelia triasli. Konfederácia súhlasila a v januári 1506 vpochodovalo do Vatikánu prvých 200 Švajčiarov. V priebehu 20. storočia sa úloha gardy stávala čoraz ceremoniálnejšou, ale po atentáte na pápeža Jána Pavla II. v roku 1981 sú z jej členov opäť profesionálni vojaci. Podmienok pre vstup do tejto jednotky je viacero. Úspešný kandidát musí byť švajčiarsky katolík vo veku od 19 do 30 rokov a musí mať za sebou základný výcvik vo švajčiarskej armáde. Podmienkou je tiež výška viac než 174 centimetrov.
Lietajúce tigre
Oficiálne sa volali 1. americká dobrovoľnícka skupina, ale nik im nepovedal inak ako Lietajúce tigre. Spoločný výcvik podstúpili v Barme a už v lete 1941 sa presunuli do Číny a stali sa oficiálnou súčasťou Vzdušných síl Čínskej republiky. Posádky a mechanici troch stíhacích perutí (dovedna išlo asi o 90 lietadiel) dostávali v priemere trikrát vyššiu mzdu, než akú by im vyplácali v rámci amerického vojska. A keď USA v decembri 1941 vstúpili do druhej svetovej vojny, krátko nato sa do boja zapojili aj Lietajúce tigre. Pre americkú verejnosť bolo ich počínanie veľkou vzpruhou. USA totiž v počiatočných fázach konfliktu skôr prehrávali, avšak Lietajúce tigre slávili nad japonskými pilotmi jedno víťazstvo za druhým. Oficiálne zostrelili 296 nepriateľských strojov a jednotka v boji prišla len o 14 mužov. Napriek úspechom však Lietajúce tigre nedokázali zabrániť pádu barmského Rangúnu, ktorý vo februári 1942 dobyli Japonci. Stiahli sa späť na územie Číny, ktoré potom bránili pred japonskými bombardérmi. 4. júla 1942 jednotka prakticky zanikla, keď ju premenovali na 23. stíhaciu skupinu a preradili z čínskeho do amerického letectva.
Gurkhská brigáda
Ich obávané nože kukri budia svojím zjavom des. A nepálski Gurkhovia, ktorí slúžia v britskej armáde už od roku 1814, ich počas svojej bojovej histórie využili nespočetnekrát. Slúžili prakticky vo všetkých konfliktoch, ktoré Veľká Británia viedla, a vo všetkých potvrdili svoju reputáciu tvrdých a neohrozených bojovníkov. Nábor prebieha priamo v nepálskom Káthmandu a je oň obrovský záujem. Napríklad v roku 2017 sa do Gurkhskej brigády, ktorá pozostáva z viacerých jednotiek, hlásilo až 25-tisíc mužov. Uspelo len 230 z nich. Okrem iného museli zvládnuť päťkilometrový beh do kopca s 25 kilogramov vážiacim vrecom piesku, ktorý im naložia do prúteného batoha. Súčasťou výberového procesu je aj test z angličtiny a aritmetiky. Samotný výcvik potom trvá 36 týždňov. V britskej armáde v súčasnosti pôsobia vyše tri tisícky Gurkhov, uplatnenie však našli aj v iných krajinách. Súčasťou indického vojska je už od vyhlásenia indickej nezávislosti šesť gurkhských plukov, kontingent Gurkhov pôsobí ako protiteroristická jednotka aj v Singapure. A približne dvetisíc Gurkhov tvorí ochranku brunejského sultána, jeho rodiny a väčších ropných vrtov.
Garde Écossaise
Škótske dobrovoľnícke zbory majú pomerne bohatú históriu. Zrejme najznámejšou jednotkou boli ochrancovia francúzskych kráľov: Škótska garda. Vznikla ešte v roku 1418 na základoch takzvanej Starej aliancie, zväzku Francúzska a Škótska pochádzajúceho ešte z konca 13. storočia. Vďaka nemu bojovali tisíce Škótov v rámci francúzskeho vojska proti nenávideným Angličanom už od začiatku storočnej vojny. Garda ale bola oficiálnou jednotkou, najväčším expedičným zborom, aký kedy Škóti vyslali. Prvotných osemtisíc mužov doplnilo v roku 1420 ďalších päťtisíc vojakov a francúzsky kráľ si ich veľmi cenil. Do konca storočnej vojny ich ale v bitkách padli tisíce. Napriek tomu Garde Écossaise prežila nasledujúcich niekoľko storočí. Oficiálne ju rozpustili až v roku 1791; po francúzskej revolúcii a ére Napoleonovho cisárstva sa ale ešte dokázala na pár rokov pozviechať. Jej definitívny koniec nastal až v roku 1830.
1. Poľský pluk ľahkej jazdy cisárskej gardy
Zatiaľ čo Škóti vo francúzskej armáde za Napoleona nepôsobili, Poliaci tu mali prestížne postavenie. Francúzsky cisár vytvoril pluk dekrétom ešte v roku 1807 a jednotka pozostávala výhradne z dobrovoľníkov z aristokratických a bohatých rodín. Pozostávala približne z tisícky mužov a prvýkrát sa v boji objavila v Španielsku. Poľská ľahká jazda sa tu vyznamenala pri útoku na Somosierrsky priesmyk. Ten bránili tri tisícky Španielov a štyri delostrelecké batérie, Poliaci museli prekonať tristometrové prevýšenie na 2,5 kilometra dlhom úseku, kde sa vedľa seba zmestili len štyri kone. Uspeli a otvorili Napoleonovi cestu do Madridu. Cisára neopustili ani v ďalšom priebehu jeho vojenských ťažení, ocitli sa aj v Rusku a v najmenej troch prípadoch zachránili Napoleonovi život. Nebyť poľských ľahkých jazdcov, dejiny by určite vyzerali inak. Po páde cisárstva museli armádu opustiť a to bol koniec poľskej jazdy vo Francúzsku.
33. granátnicka divízia SS Charlemagne: Koncom roka 1944 vznikla v rámci nacistickej SS divízia Francúzov, ktorá niesla meno po cisárovi Karolovi Veľkom. Vo februári 1945 sa dočkala nasadenia na východnom fronte, kde ju Sovieti pomerne rýchlo obkľúčili a prakticky rozprášili. Z vyše 7300 mužov ostali asi len tri stovky, ktoré sa neskôr zúčastnili bitky o Berlín. Patrili k posledným jednotkám, ktoré sa vzdali.
Mohlo by vás zaujať:
Nezastaviteľný vojak v službách Jej Veličenstva
Keď bojujú anjeli namiesto vojakov
Jules Brunet: Skutočný posledný samuraj
