Zbrane 2. svetovej vojny: Maschinpistole 40

To znamenalo, že ich väčšinou čakal stret s výsadkármi, veliteľmi pechoty alebo obávanými jednotkami Waffen SS. Dostal sa aj do výzbroje tankových či ponorkových osádok. V roku 1938 ho navrhol konštruktér Heinrich Vollmer. Zadanie armády prízvukovalo jednoduchú a spoľahlivú konštrukciu. Často je nesprávne označovaný ako Schmeisser, pričom konštruktér Hugo Schmeisser s jeho vývojom nemal nič spoločné. Samopal nemal veľký dostrel, ale ideálne sa hodil do zákopov a na boj v osídlených oblastiach. Ležiacemu strelcovi prekážal aj pomerne dlhý zásobník na 32 nábojov kalibru 9 mm.

MP-40 nemá prepínač streľby a strieľa iba dávkami. S určitou mierou zručnosti vojaka sa dá dosiahnuť streľba jednotlivými ranami. Zbraň sa vyznačuje hlavňou bez plášťa, pištoľovou rukoväťou a sklopnou ramennou opierkou. Teleskopický systém trubiek chráni údernikovu pružinu pred znečistením. V priebehu vojny vzniklo niekoľko jeho verzii, a celkovo bol vo výzbroji Wehrmachtu najpoužívanejšou zbraňou svojho druhu.

MP-40
Hmotnosť: 4,7 kg (vrátane munície)
Dĺžka zbrane: 833 mm (630 mm so sklopenou opierkou)
Dĺžka hlavne: 251 mm
Munícia: 9mm Parabellum/Luger
Úsťová rýchlosť strely: 380 m/s
Kadencia: 500 rán/min
Vyrobených: cca 1 milión kusov (v rokoch 1940-1945)