Čo tu robím? Prečo si človek robí zle a namiesto toho, aby sedel doma pri krbe s teplým čajom, ide na druhý koniec sveta? Prečo teplú perinu vymení za stan a spací vak? Bezpečie za neistotu? Je to adrenalín alebo len pochabý výmysel mestského človeka? Kým si v duchu odpoviem, silno sa zapriem a potiahnem tie zamrznuté sane o ďalší meter. Môj cieľ je niekde za horizontom s neistým výsledkom.
Pred dvomi rokmi som si zaumienil, že by som chcel prejsť z Čukotky na Aljašku cez zamrznutý Beringov prieliv. Už som chladnú Sibír navštívil niekoľkokrát, ale počas poslednej expedície za Čukčami na snežných skútroch ma prepadla myšlienka, či by sa nedalo prejsť po ľadovom moste ako naši dávni predkovia pred 40-tisíc rokmi z Ázie do Ameriky. Môj kamarát a sprievodca ma však vyviedol z omylu. „Bering sa dá prejsť, ale povolenia, ktoré na to potrebuješ, sú šialene komplikované. Je to hranica medzi USA a Ruskom. Musíš mať papiere od ministerstva vnútra oboch krajín. A to sa vybavuje vieš ako… Skrátka, nedá sa.“ Osobne nemám rád, keď niekto povie, že sa niečo nedá. Vždy sa dá. Veď koľkokrát nám pri cestách s parťákom Peťom povedali, že sa to nedá? Prejsť cez Kongo? Ste normálni? Chcete sa zabiť? Alebo krížom cez Afganistan? Veď nemáš žiadne skúsenosti s vojnovými oblasťami. A hľa, dali sme to. Nemám rád, keď si určitá skupina „cestovateľov“ privlastní pocit, že len oni majú právo chodiť na expedície. Každý z nich začal od nuly, bez skúseností. Podľa mňa musí človek snívať, nevzdať sa a urobiť pre to všetko. Zahryznúť sa ako pitbul a bojovať. Ale potreboval som k tomu aj kus šťastia v podobe niekoho, kto by nám pomohol vybaviť všetky tie povolenia. Treba si predstaviť jednu vec. Čukotka nie je len najvýchodnejší kút Ruska, hranica s triednym nepriateľom USA, ale aj vojenská oblasť, kde Rusko sústreďuje množstvo arzenálu. Od radarov, ktoré patria medzi najväčšie na svete, cez raketové silá až po nemalé vojenské ozbrojené jednotky. A to všetko robí jeden veľký problém pre každého cestovateľa. Treba získať povolenia do vojenskej oblasti, ktorá má rozlohu vyše 700-tisíc kilometrov štvorcových. Aj samotní Rusi, keď chcú navštíviť Čukotku, musia prejsť dôkladnými previerkami. Nedá sa len tak nastúpiť do lietadla a odletieť do Anadyru. Teda môžete, ale keď nebudete mať patričné povolenia, tak vás na letisku vrátia späť. Chýba vám nejaká pečiatka? Podpis? Idete naspäť! Toto je úplne iný svet, iné pravidlá… A každý vie, že prejsť k tomu danou hranicou je takmer nemožné. Šťastie sa však usmialo. Za tri mesiace po návrate z Čukotky mi zapípal telefón. „Martin, ešte stále by si chcel ísť cez ten prekliaty Bering?“ Bez toho, že by som odpovedal, vychrlil na mňa Max všetky informácie a body, ktoré som musel splniť. A nebolo ich málo. Toľko papierovačiek a fotografií… O tom, že to nebolo jednoduché, svedčí aj fakt, že všetko nakoniec podpísal samotný vicepremiér Ruska.
Do roku 1991 bolo prejdenie krížom cez toto územie zo ZSSR do USA nemysliteľné kvôli napätiu a studenej vojne medzi týmito svetovými hegemónmi. Pri prechode Beringovho prielivu je totiž potrebné prekročiť prísne stráženú rusko-americkú hranicu. Do dnešného dňa prešlo dokázateľne touto cestou pešo len deväť ľudí a je veľmi pravdepodobné, že pre klimatické zmeny je to na dlhé obdobie jedna z posledných možností, ako prejsť touto trasou. Do roku 1913 sa o zimný prechod nikto nezaujímal, ak nerátame domácich Čukčov, Inuitov a iné domorodé etniká.
Toto nebola cesta, kedy si len zbalíte veci a idete. Musíte plánovať, premýšľať a hlavne sa poriadne pripraviť fyzicky a psychicky. My sme mali podať jeden špičkový výkon. Pri cestách do Konga či do Afganistanu nemusíte mať veľkú fyzickú prípravu. Tam sa stačí len psychicky pripraviť. Keď sa však chystáte do miest, kde je -50 °C, ťaháte ťažké 80-kilogramové sane a spoliehate sa len sám na seba, musíte si dať poriadne do tela. Spolu s Peťom, ktorý sa pridal k tejto ceste, sme intenzívne trénovali desať mesiacov. Ťažká duševná a psychická príprava sa pretavila do skvelého výsledku.
Na brehu zamrznutého oceánu
Po takmer roku stojíme pri dedine Enurmino. Už len dostať sa sem by bolo na ďalší článok. Predstavte si, že na Čukotke nie je žiadna cesta či železničná trať a vy tadiaľ musíte prejsť na veľkých autách vyše 700 kilometrov. Viete, koľko nám to trvalo? Viac ako tri dni! Zabudnite na hotely, čerpacie stanice či iné odpočívadlá. Idete cez územie, kde nič nie je a ticho pretínajú obrovské kolesá ruskej mašiny, ktorá vyzerá ako z nejakého sci-fi filmu. Keby sa nám tu niečo stalo, nikto by nám nepomohol.
Keď sme prišli k pobrežiu zamrznutého Beringovho mora, zjavila sa čukotská rodina. „A prečo idete na druhú stranu?“ pýta sa nás po rusky mladý Čukča, ktorý je oblečený v sobej koži. „No predsa, aby sme prešli na druhú stranu Beringu!“ odpovedáme hrdo v mrazivom počasí. „A načo vám to nakoniec bude?“ Na to už odpovedať nevieme. Toto dobrodružstvo bolo pre mnohých na Čukotke nepochopiteľné. Prišlo nám to rovnaké, ako keď sme sa v Nepále rozprávali s domácimi, prečo niekto lezie na himalájske končiare. „Nie je vám tu dole dobre? Prečo pokúšate nielen šťastie, ale aj zdravie? Prečo vás láka pocit strachu a smrti?“ Vtedy sa zamyslíte a uvedomíte si, že je na tom kus pravdy. Je pochopiteľné, že ľudská civilizácia sa posúva vpred aj preto, že prijíma všelijaké výzvy, ale niekedy je to vážne proti zdravému rozumu. Veď ako by sme obohatili svet, keby sme prešli cez Bering?
Dosť bolo filozofovania, ideme makať. Sedemčlenná výprava, ktorá je poskladaná nielen z nás Slovákov, ale aj z Rusov či jedného Novozélanďana, vykročila do neznámeho prostredia. Každý z nás ťahal 80 kilogramové sane, kde sme si niesli všetko. Od jedla cez stan a spací vak až po benzín na varenie. Ak sa v duchu pýtate, či sme si brali vodu, tak nie. Tú sme získavali tak, že každý večer a ráno sme si nabrali sypký sneh a roztopili ho v našich varičoch. Len pozor! Musíte naberať len taký sneh, ktorý je sypký a na povrchu ľadu. Ak by ste zobrali ten hustejší, bude slaný a vy namiesto dobrého čierneho čaju získate slanú „žbrndu“.
Keď ťaháte 80-kilogramové sane po rovnej ploche, tak necítite žiadnu námahu. Ako keby ste ťahali svoje dieťa počas zimných radovánok na sánkach. Len keď sa objaví prekážka v podobe veľkých ľadových hôr, tak vtedy oceníte každú minútu v posilňovni. Napriek tomu, že more by malo byť zamrznuté a rovné, tak nebolo. Jedna ľadová prekážka za druhou. Presne o tomto sú expedície. Nikdy nič nejde tak, ako ste si predstavovali v tých najoptimistickejších snoch. Vtedy sa nemôžete zlomiť, musíte bojovať. My sme bojovali každý deň 12 hodín od rána do večera. Hneď ako sa objavili prvé slnečné lúče, v mrazivom počasí sme vstali a vyrazili v ústrety neistému výsledku. Za každým ľadovým kopcom sme si vraveli, že toto je snáď už posledná hora, ale matka príroda sa s nami hrala. Keby sme prišli skôr o dva týždne, tak by sme mali rovnú plochu, lenže prišla víchrica, ktorá to všetko zmenila. Či sme boli smutní, alebo sme preklínali osud? Nie. Brali sme to ako fakt, nad ktorým sa nerozmýšľa. 235 kilometrov z Čukotky na Aljašku sme mali prejsť za približne 14 dní. Lenže podmienky nám upravili plán na mesiac tvrdých bojov.
Čo dokáže zima
Keď sa nadýchnem nosom, okamžite sa mi v ňom vytvárajú jemné kryštáliky a ani nie za minútu mám bielu špirálu na očných viečkach a na brade. Vyzerám ako dedo mráz, ale radosť zo zimy mi kazí chlad na prstoch, ktoré som si zabudol poriadne obaliť. Keď si zabudnete niečo obliecť, zima vám to hneď pripomenie. Keď chceme fotiť, do minúty máme jemné omrzliny a pár minút ich musíme poriadne zohrievať. Všetko okolo nás je zamrznuté a ľadové. Viktor, šéf výpravy, však len sucho skonštatuje, že takéto teploty sú na február veľmi vysoké. „Teraz by mala zima dosahovať hodnoty okolo -55 °C a je „len“ -30 °C. Takéto počasie máme vtedy, keď sa začína jar.“
Slovák by mal pocit, že by sa neustále zohrieval vodkou, ale aj tá tu zamrzne! Čiže ak by ste chceli piť vodku, tak tu sa skôr líže! Každý vie, že alkohol je zabijak a vôbec nepomáha pri zohriatí. Tu nám hneď narušia našu storočnú slovenskú poveru. Ideme si dať teplý čaj a aj ten musíme veľmi rýchlo vypiť, lebo zamrzne. Stačí niečo zabudnúť na pár minút a premrzne to na kosť. Keď si vyzlečiete prepotenú bundu, do troch minút je tvrdá. Zabudli ste si dať prepotené rukavice do spacáku?
Verte, že ráno to bude boj, ako natiahnuť prsty do zamrznutej schránky. Zimu mám rád. Čím je chladnejšie, tým sa viac teším. Avšak priznám sa, že niekedy mi šialene prekážalo, keď som musel ísť z teplého spacáku na záchod. V spacáku bolo krásnych 20 °C a vonku viac ako -30 °C a poriadny vietor. Deväť dní sme išli krok za krokom za svojím cieľom. Nezastavili nás ani ľadové prekážky, medvedie stopy či otvorené more, ktoré sme museli obchádzať a plaviť na provizórnym katamaránom. Brali sme to ako fakt a nezlomilo nás to. Avšak na deviaty deň sme dostali do satelitného telefónu správu, že sa na nás valí nielen šialená víchrica, ktorá udrie silou až 150 km/h, ale príde tiež veľké oteplenie. Z -35 °C na +1 °C! A toto sú podmienky, ktoré nedovoľujú pokračovať. Od pobrežia sme prešli len 23 kilometrov, ale nachodili sme vyše 70 kilometrov a skončili pár desiatok metrov od medzinárodnej hranice. Nesplnili sme svoj cieľ a teraz sa musíme vrátiť domov. Vedeli sme, že sa to nemusí podariť a my budeme musieť skončiť. Ale nie takto. Veď to pred nami nezvládli aj väčší borci, ako napríklad najznámejší slovenský polárnik Peter Valušiak. A to je oproti nám úplne iná liga. Snažil sa o to dvakrát a zakaždým skončil pre otvorené more. Upozorňoval nás na fakt, že tento prechod je hlavne o šťastí. Ale predstavovali sme si to inak. Zima, obrovská fyzická záťaž, zranenie, otvorené more, choroba či vyčerpanie nás desili.
Ale ani v zlom sne nám nenapadlo, že skončíme po deviatich dňoch kvôli búrke, ktorá by nás ohrozila na zle zamrznutom ľade. Pripravovali sme sa na obrovské zimy v rozmedzí -40 až -50 °C a my skončíme kvôli teplotám nad nulou. Je to smutné a smiešne zároveň. Alebo možno trochu ironické. Nedá sa však nič robiť. Aj o tom je cestovanie. Keď všetko vychádza, každý je šťastný a keď niečo nevyjde, ťažko sa to prijíma. Netreba ísť hlavou proti múru, ale rozpoznať správnu chvíľu, kedy sa človek musí vrátiť.
Rozhodnutie vrátiť sa bolo nakoniec správne. Keď sme po 7-dňovom uragáne videli rozlámané a roztrhané more, preglgli sme ťažkú slinu. Vedeli sme, že keby sme sa hrali na hrdinov, tak by sme asi neskončili dobre.
ČUKOTKA – AK BY STE SA VYDALI NA CESTU
• Na samotnú Čukotku treba špeciálne povolenia od ministerstva vnútra Ruskej federácie.
• Keďže sa prechádza z Čukotky na Aljašku, treba podpis vicepremiéra Ruskej federácie.
• Na Čukotku sa dá dostať len letecky. Letenky stoja z Moskvy minimálne 500 USD.
• Výprava stála 17 500 eur na osobu.
Ak by ste sa chceli dozvedieť viac o tejto expedícii, prečítajte si našu knižku s názvom Na kraji sveta.
Mohlo by vás zaujať:
Vykorisťovaná Aljaška: Krajina zlatokopov s panenskou prírodou
Najchladnejšie miesta na Zemi: Tu sa klepe od zimy aj teplomer
Objavte s nami kráľovstvá zimných šialeností
