Z našej planéty s najväčšou pravdepodobnosťou nič neuvidíme. Maximálne trosky satelitov, ktoré vzplanú pri prechode atmosférou. Ľudstvo už ale raz mohlo sledovať, ako vo vesmíre vybuchla atómová bomba, ktorá premenila noc na deň. Keď Američania v júli 1962 nechali vo výške 400 kilometrov explodovať zbraň so silou 1,4 megatony, na Havaji mali v noci nachvíľu svetlo ako cez deň.
Rakety sú mimo hry
Dnes je v platnosti Kozmická zmluva, ktorá okrem iného zakazuje aj testovanie atómových zbraní vo vesmíre. Ak by ju ale aj štáty porušili, veľa by nezískali. Účinky jadrového výbuchu sú totiž také silné, že štát, ktorý by sa uchýlil k použitiu takejto zbrane, by poškodil či zničil aj mnoho vlastných satelitov či vesmírnych staníc. Navyše takto vznikajú takzvané umelé radiačné pásy, ktoré ostávajú na obežnej dráhe desiatky rokov a komplikujú či znemožňujú fungovanie prístrojov a pobyt astronautov vo vesmíre. Umelých radiačných pásov je dnes vo vesmíre deväť: šesť ostalo po Američanoch a tri po Sovietoch. Jadrové zbrane by sa dali z vesmírnych bojov vylúčiť, teda aspoň do momentu, kým nás napadnú mimozemšťania a na ich materskú loď bude potrebné umiestniť atómovku. Ale čo konvenčné rakety? Nedali by sa použiť na likvidáciu nepriateľských vesmírnych objektov? Samozrejme, že dali. USA, Rusko, Čína a India disponujú raketami schopnými ničiť satelity a aby dokázali, že to vedia, dokonca si už aj zostrelili svoje vlastné satelity. Lenže vtedy sa začal prejavovať Kesslerov syndróm.
Nebezpečný odpad
Astrofyzik Donald J. Kessler v roku 1978 skoncipoval teoretický scenár, podľa ktorého raz množstvo človekom vyrobených objektov na obežnej dráhe presiahne kritickú hranicu. Aj miniatúrne čiastočky, nehovoriac o veľkých družiciach, majú totiž obrovskú rýchlosť, a teda aj kinetickú energiu a ničivý potenciál. Keď jedna družica narazí do inej a rozbijú sa na kúsky, tie ďalej letia vesmírom a môžu naraziť do iných družíc. Spustí sa dominový efekt, ktorého výsledkom bude plná obežná dráha odpadu. Tento odpad nie je „rasista“. Je mu jedno, či narazí do čínskeho, ruského, amerického alebo indického satelitu. Ak by ho bolo priveľa, v podstate by bránil akémukoľvek ďalšiemu výskumu vesmíru. S najväčšou pravdepodobnosťou by sa jeho obeťami stali dokonca aj GPS satelity, meteorologické družice a mnohé ďalšie zariadenia, bez ktorých by bol život človeka nepredstaviteľne náročnejší. Konvenčné rakety teda zrejme zatiaľ ostanú na zemi.
Čistá likvidácia
Tri vesmírne veľmoci, USA, Rusko a Čína, v súčasnosti disponujú aj satelitmi schopnými ničiť iné satelity bez toho, aby vznikal nebezpečný odpad. Satelit sa napríklad priblíži k nepriateľskému zariadeniu a „nasprejuje“ mu senzory či solárne panely. Takýto poškodený satelit je prakticky vyradený z prevádzky, pretože buď nemôže plniť funkciu, na ktorú bol určený, alebo mu bez panelov chýba energia na prevádzku. V hre je aj koncept ničenia elektroniky pomocou mikrovlnného žiarenia. Je dokázané, že takýmto spôsobom sa dá zastaviť idúce vozidlo a bolo by možné zneškodniť tak aj satelit. Opäť bez vzniku odpadu a dokonca aj zodpovednosti. Podobný útok by sa dal bez problémov označiť za nehodu, veď žiarenia je vo vesmíre veľa. Na nejaké guľomety namontované na satelitoch radšej zabudnite. Do hry totiž vstupuje spätný ráz, ktorý by strieľajúce satelity vychyľoval z dráhy. Do úvahy by ešte prichádzali laserové kanóny, nie však také, aké poznáte zo sci-fi filmov. V prvom rade by streľbu z nich nebolo vidieť kvôli laserom s kratšími vlnovými dĺžkami, ktoré majú viac energie. A neslúžili by na priame ničenie satelitov, ale na vyraďovanie ich elektroniky z prevádzky.
Kinetické bombardovanie
Kozmická zmluva z roku 1967 zakazuje umiestňovanie jadrových zbraní v kozme. O iných zbraniach ale nepojednáva, a tak počas studenej vojny vznikol koncept kinetického bombardovania. Satelit na obežnej dráhe mal niesť zásobu ťažkých volfrámových tyčí. Útok by začal jej uvoľnením nad zvoleným cieľom. Tyč by mala aerodynamický tvar, aby jej vzduch počas letu kládol čo najmenší odpor a ona mohla dosiahnuť čo najvyššiu rýchlosť. Cieľ by zasiahla s energiou porovnateľnou so slabším jadrovým výbuchom, a to bez akýchkoľvek výbušnín. Navyše by tyč letela tak rýchlo, že brániť sa proti podobnému útoku by bolo takmer nemožné. Nevýhodou však boli obrovské náklady spojené s vyslaním ťažkých volfrámových projektilov do vesmíru. Je hrozba konfliktu na obežnej dráhe reálna? Ťažko povedať, ale jeho následky by mohli byť katastrofálne. Najmä pre už spomínaný Kesslerov syndróm, ktorý by mohol výrazne spomaliť výskum vesmíru a spraviť naše životy výrazne nepohodlnejšími. Je otázne, či by boli štáty ochotné ísť do vojny vo vesmíre vediac, že môžu zlikvidovať aj svoje zariadenia a rozhnevať vlastných ľudí. Mnohé otázky by mohla vyriešiť aj nová zmluva týkajúca sa umiestňovania zbraní vo vesmíre, ale taká zatiaľ nevznikla. A tak je všetko otvorené.
Mohlo by vás zaujať:
Aj šejkovia túžia dobyť vesmír: Pokúsia sa o pristátie na Mesiaci
Najväčšie vesmírne projekty najbližších rokov
Posolstvá vyslané do vesmíru majú osloviť mimozemšťanov
