V súčasnosti je tento nenápadný pobrežný pás, obklopený zo severu kaukazským masívom a zo západu Čiernym morom, oficiálne začlenený do územia Gruzínska ako jeho nedeliteľná súčasť. Abcházci a každodenná realita však hovoria niečo iné.
Ak sa pozriete na mapu Gruzínska na prvý pohľad vám nepríde ničím zvláštna. Avšak pod kaukazskou pokrievkou vrie hneď niekoľko sporov o gruzínske územie. Ich najviditeľnejším prejavom bola vojna o Abcházsko a Južné Osetsko z roku 2008. Po ozbrojenom konflikte medzi Gruzínskom na jednej strane a Ruskom podporovanými separatistami na druhej strane sa tieto dve časti od Gruzínska de facto odčlenili, hoci ich nezávislosť uznáva iba hŕstka štátov vo svete. Gruzínsko stratilo nad Abcházskom a Južným Osetskom kontrolu; labilnú suverenitu dvoch nových republík poisťuje prítomnosť ruskej armády. Nebola to však jediná vojna na abcházskom území. Prvé prejavy násilia v nedávnej histórii začali nepokojmi ešte v roku 1989, aby následne eskalovali do vojny medzi Gruzínskom a Abcházskom v roku 1992. Podobný scenár sa medzi oboma aktérmi odohral už o šesť rokov neskôr, keď sa vojna zopakovala aj v roku 1998. Až rok 2008 priniesol koniec nevraživému susedstvu, aspoň nateraz.
Odkiaľ sa vynorili všetky spomínané konflikty? Vzorec je jednoduchý. Gruzínci mali záujem rozšíriť svoj kultúrny a etnický vplyv na Abcházcov, no tí mali na celú vec iný názor; pri obrane neveľkej vlasti a identity neváhali využiť svoju vzdorovitú kaukazskú povahu s jasným cieľom – nezávislosť. Boj o územnú zvrchovanosť vo východnom cípe Gruzínska opierali o existenciu niekdajšieho Abcházskeho kniežatstva ešte z dôb raného stredoveku či krátku, iba desaťročnú existenciu relatívne samostatnej Abcházskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky medzi rokmi 1921 – 1931. Po jej zrušení Abcházci pravidelne volali po aspoň čiastočnom obnovení územnej autonómie. To sa im však dostalo až v súčasnosti, hoci v oklieštenej podobe. Vzťahy medzi Abcházskom a Gruzínskom sú stále vypäté. Väzby na vonkajší svet majú Abcházci rovnako komplikované. Okrem ich strážneho anjela a najväčšieho obchodného partnera Ruska ich neveľkú samozvanú republiku uznáva iba osem štátov sveta, medzi ktoré patria aj tri rovnako neuznané separatistické územia – Južné Osetsko, Podnestersko a Republika Artsach (bývalý Náhorný Karabach), ktoré sa zrodili podľa podobného scenára. Medzi zvyšné krajiny patrí napríklad Venezuela či Sýria. Abcházcom však status quo očividne vyhovuje. Iba mizivé percento by sa chcelo opäť „vrátiť“ do Gruzínska, neveľká časť obyvateľov si vie predstaviť pričlenenie k Rusku, o ktoré sa pokúšali ešte počas sovietskej éry.
Pri vstupe do Abcházska je nutné mať na pamäti jednu zásadu – v žiadnom prípade nehovorte o Abcházsku ako o súčasti Gruzínska. V skutočnosti to ale nebude také ťažké. Prvou psychologickou hranicou, ktorú musíte prekonať, je most cez hraničnú rieku Ingur – z abcházskej perspektívy ide o medzištátnu hranicu. Dojem opúšťania suverénneho gruzínskeho územia umocňujú aj samotní „colníci“, kontrolujúci pasy na gruzínskej časti predmostia. Pred nimi zase pre zmenu nesmiete tvrdiť, že Abcházsko je samostatný štát; svoj výlet môžete odôvodniť napríklad tak, že máte záujem vidieť všetky kúty Gruzínska vrátane Abcházskej autonómnej republiky (tak sa totiž podľa gruzínskych úradov Abcházsko oficiálne nazýva). Pečiatku do pasu však nedostanete, keďže podľa gruzínskych zákonov sa iba presúvate do inej časti Gruzínska. Colník vám odovzdá papiere a pred vami sa otvorí 1,5 kilometra dlhá cesta, ktorej časť vedie po moste. Na jeho druhom konci vás víta brána s transparentom oznamujúcim vchod do Republiky Apsny (tak sa v abcházčine volá ich domovina). Prvým krokom je kontrola pasu v provizórnej búdke, odkiaľ vás pošlú vykonať druhý nevyhnutný krok pred vstupom na abcházske územie, a síce previerku v podobe ústneho „pohovoru“ s jedným z príslušníkov ruskej armády, ktorí pendlujú po prísne stráženej hranici. K napätej atmosfére spoľahlivo prispievajú ploty s ostnatým drôtom, vojenské unimobunky a napokon nemalý počet vojakov s pelendrekmi a strelnými zbraňami; zaujímavosťou je, že ide výhradne o ruských vojakov. Neskôr vysvitne, že okrem vojakov stráži poriadok v krajine i ruská polícia. Mladší vojak sa počas previerky vypytuje na všetky pečiatky v pase s relatívne prívetivým tónom. Varuje pred pohraničnou oblasťou, v ktorej žije gruzínska menšina; ide o oblasť s vysokou kriminalitou a turisti môžu byť v nebezpečenstve. „Zavolajú ťa domov na čaču (lokálna pálenka) a potom ťa naši chlapci pôjdu zachraňovať,“ uvádza ako príklad. Predložíte abcházske „víza“, teda papier vo veľkosti pasu, ktorý musíte strážiť ako oko v hlave. V Abcházsku totiž môžete zabudnúť na akékoľvek veľvyslanectvo, konzulát či pokrytie cestovného poistenia. Diplomatických misií v krajine je minimum a je nanajvýš otázne, či by ste si mohli nárokovať preplatenie ošetrenia v nemocnici v krajine, ktorá pre drvivú väčšinu sveta neexistuje. Mnohí môžu tvrdiť, že štátne hranice sú iba fiktívne čiary na mape v našich mysliach, avšak v Abcházsku skutočne cítiť akési geopolitické vákuum. Vitajte v krajine-nekrajine.
Za colnicou sa rozpína stanovište sovietskych minibusov – maršrutiek. Maršrutky vás v bezpečí odvezú do abcházskeho hlavného mesta Sochumi, avšak treba na ne chvíľu počkať, lebo neodchádzajú dovtedy, kým sa do posledného sedadla nenaplnia pasažiermi. Čakajúc počúvate prevažne ruštinu, kde-tu gruzínčinu, abcházčina takmer nezaznie. Ide o pomerne náročný jazyk, ktorý je z dôvodu klesajúceho počtu hovoriacich, predovšetkým spomedzi mladých, zaradený medzi ohrozené jazyky. Hoci je mnoho nápisov a billboardov (i z dôvodu Zákona o prioritnom používaní abcházčiny v oficiálnom styku) po abcházsky, absolútna väčšina bežnej komunikácie prebieha v ruštine.
Cesta ubieha a Abcházsko sa iba v máločom podobá na zvyšok Gruzínska; rozdiel je cítiť a vcelku jednoznačne i vidieť. Najviditeľnejšou črtou Abcházska sú dôsledky relatívne nedávnych vojen; mnoho budov v mestách i pamiatok je poškodených či nadobro zničených. Prvé, čo vám udrie do očí po príjazde do „hlavného mesta“, je veľkoryso priestranná, avšak celkom opustená budova vlakovej stanice. Dominantou mesta je impozantná vládna budova, ktorá tvorí i ústredný motív erbu mesta. V 90. rokoch však bola vypálená do tla a z jej interiéru zostali iba ruiny; dnes je to atrakcia pre turistov či útočisko pre bezdomovcov. Tento fakt však nebráni tomu, aby na nej hrdo viala abcházska vlajka, ktorú vidno snáď zo všetkých kútov mesta. Abcházci radi dávajú najavo svoj nacionalizmus, vlajky nájdete na každom rohu, ich frekvencia výskytu sa približuje počtu amerických vlajok v priemernom americkom filme. Vojna sa však neodrazila iba na majetkoch, ale predovšetkým na ľudských zdrojoch, veď celé Abcházsko má iba o niečo viac obyvateľov ako Košice. „Ani nestíhame vychovať deti v bezpečí,“ sťažujú sa domáci.
Poloprázdne ulice pobrežných mestečiek sa začiatkom sezóny napĺňajú ruskými turistami. Po vojne v roku 2008 sem začali plynúť stále väčšími a väčšími vlnami, prinášajúc potrebný kapitál na obnovenie častými vojnami trápenej krajiny. Prispôsobenie sa ruskému dopytu je zrejmé už pri pohľade na cenu jedál v reštauráciách či cenníky služieb; oproti Gruzínsku ide o poznateľný rozdiel smerom nahor. Niet divu, že Rusi začínajú znovuobjavovať Abcházsko. Ešte za čias Sovietskeho zväzu bolo známe neobvyklou kombináciou tropickej klímy s piesočnatými plážami s možnosťou horskej turistiky vďaka blízkosti kaukazského masívu. Vysokohorské pleso menom Rica je vzdialené iba hodinu a pol cesty autom zo Sochumi. Prímorská krajina sa na počkanie zmení na vrchovinu, aby sa čochvíľa vaša cesta vinula po úbočí strmých roklín a pomedzi vysokánske útesy. Rica je položená v objatí kaukazských štítov a vám by pri pohľade na fotografiu z jej brehu rozhodne nenapadlo, že približne 100 kilometrov smerom na juh leží blankytné more s pobrežím, ktoré sa v rámci ZSSR v čase najväčšej slávy tešilo z podobnej reputácie ako Azúrové pobrežie. Atraktivita Abcházska však nespočíva iba v jeho polohe; v skutočnosti ide o veľmi zaujímavú križovatku kultúr a národov. V Sochumi vám možno príde bizarný výskyt stĺpov a iných architektonických dekorácií v antickom štýle, ale v skutočnosti tam už od dávnych čias sídli grécka menšina, ktorá napríklad stojí aj za vybudovaním zaujímavej pamiatky – kláštora v Novom Afone. Gréci však v súčasnosti tvoria menej než 1 % obyvateľstva; predstihli ich Arméni, Rusi či Gruzínci.
Veľmi kontroverzným prvkom turizmu je práve dopad vojen. Hoci išlo o takmer pravidelne sa opakujúce tragédie, ktoré mali fatálny dosah na abcházske obyvateľstvo, v súčasnosti by paradoxne mohlo z neho vyťažiť. Náročný turista, ktorý nie je práve zvedavý na promenádu s palmami, zaplesá, ak sa bude môcť prejsť po zničenom interiéri vládnej budovy, ktorá dáva celému mestu mierne dystopický nádych. Rovnako sa mu zatají dych, ak vstúpi do jedného z opustených domov či nahliadne do útrob bývalej vlakovej stanice. Zvláštna kombinácia prímorského rezortu, kaukazských končiarov, priamych dôsledkov niekoľkých ozbrojených konfliktov a občas až trochu gýčového abcházskeho nacionalizmu vytvára veľmi špecifickú zmes. Nadchne nejedného človeka, ktorý sa odváži prekročiť rieku Ingur a znesie dočasnú absenciu niektorých záruk, na ktoré je zvyknutý v politicky stabilnejších regiónoch. I toto tvrdenie však čoskoro nemusí byť pravdou, pretože Abcházci to so svojou suverenitou myslia vážne a bojujú za uznanie na medzinárodnom poli. Môj domáci Pavel, typický militantný Abcházec a zároveň neuveriteľný zabávač, mi pri odchode z jeho privátu vraví: „Čítať po rusky vieš?“ „Viem,“ odvetil som. „A nechcel by si byť naším veľvyslancom v Európe? Musíme celú Európu donútiť, aby nás uznala,“ hovorí s humorno vážnym výrazom. „Urobím, čo bude v mojich silách a minimálne každému ochotnému poslucháčovi rozpoviem, čo všetko sa ukrýva na tomto malom území stlačenom medzi Čiernym Morom a Kaukazom,“ dodávam jedným dychom pri rozlúčke s ním.
Mohlo by vás zaujať:
Vilnius: Ideálne víkendové mesto v tieni velikánov
Riga má jedinečný šarm Pobaltia
Libanon: Krajina, ktorá nemá pokoj
