Táto voľba sa ponúka akosi prirodzene, keďže v poradí planét sa nachádza hneď za Zemou a navyše z médií často počúvame o pripravovaných cestách k tejto planéte. Človek, ktorý už túto otázku niekedy dostal, si však mohol zapamätať, že táto odpoveď nie je správna. A možno ho dotyčný hneď aj poučil, že bližšie k Zemi ako Mars je Venuša. Ani to však nie je správna odpoveď.
Správnou odpoveďou na túto otázku je Merkúr, a to napriek tomu, že v poradí planét sa medzi Merkúrom a Zemou nachádza ešte ďalšia planéta – Venuša. Vysvetlenie tohto na prvý pohľad paradoxu tkvie v tom, že planéty sa po svojich dráhach nepohybujú zarovno v jednej línii, ale vždy sa nachádzajú na rôznych miestach. Považujeme pritom za prirodzené, že pri otázke o najbližšej planéte by do úvahy mali pripadať iba dve možnosti: buď je to Mars, ktorý „susedí“ so Zemou zo vzdialenejšej strany od Slnka, alebo Venuša, ktorá je v dobre známom poradí planét „susedom“ Zeme na strane bližšie k Slnku.
Pri meraní vzdialeností na úrovni hviezdnych sústav sa často používa tzv. astronomická jednotka (AU), ktorá bola definovaná ako stredná vzdialenosť Zeme od Slnka. Zem totiž Slnko neobieha po kružnici, ale po elipse, a tak je v niektorých fázach roka k nemu o niečo bližšie a inokedy sa nachádza o čosi ďalej, ako je celoročný priemer. Inak povedané, Zem je priemerne od Slnka vzdialená 1 AU, čo v prepočte na kilometre predstavuje približne 150 miliónov kilometrov. V prípade Marsu je stredná vzdialenosť od Slnka 1,5 AU, v prípade Venuše 0,7 AU. Z toho by teda malo vyplývať, že spomedzi planét je najbližšie k Zemi Venuša.
Toto by však platilo v prípade, ak by sa planéty pohybovali tak, že by sa po svojich orbitách posúvali rovnomerne – akoby kopírovali svoje dráhy zoradené za sebou v jednej línii. Realita je však iná. Planéty sa v jednotlivých častiach roka nachádzajú v rozdielnych pozíciách svojich dráh, preto vzdialenosti medzi nimi výrazne narastajú. Zem a Venuša sa napríklad môžu nachádzať v situácii, že sú presne na opačných stranách svojich dráh. Zjednodušene povedané, jedna planéta je z pohľadu Slnka akoby naľavo, druhá napravo.
Spomínaný systém určovania vzdialeností pomocou astronomických jednotiek nie je na zisťovanie vzdialeností medzi planétami vhodný preto, že neurčuje priamo vzdialenosti medzi jednotlivými planétami, ale využíva vzájomné porovnanie ich vzdialeností od centra sústavy, ktorým je Slnko. „Ako sa ukazuje, vplyvom určitej neopatrnosti, nejednoznačnosti či nesprávneho všeobecného presvedčenia šírili popularizátori vedy informácie založené na chybnom predpoklade týkajúcom sa priemernej vzdialenosti medzi planétami. Využitím matematickej metódy, ktorú sme na to vyvinuli, sme určili, že po väčšinu času je najbližším susedom Zeme v skutočnosti Merkúr,“ napísala trojica astronómov Tom Stockman, Gabriel Monroe a Samuel Cordner, ktorá sa tejto problematike podrobne venovala. Okrem spomínanej matematickej metódy PCM (point-circle method) zároveň využili aj špeciálny softvér, v ktorom spustili simuláciu pohybu planét slnečnej sústavy po dobu 10 000 rokov. V nej platilo, že po väčšinu času bol k Zemi najbližšie Merkúr (46 %). Až za ním nasledovali Venuša (36 %) a Mars (18 %).
V prospech Merkúru hrá skutočnosť, že ako planéte, ktorá je najbližšie k Slnku, trvá jej obeh najkratšiu dobu, a tak aj najrýchlejšie mení svoju pozíciu voči Zemi. Môže ju neustále „dobiehať“, pričom sa od nej nikdy nevzdiali tak výrazne ako ostatné planéty, ktoré majú väčšie orbity a dostanú sa navzájom do väčších vzdialeností. V prípade Venuše však stále platí, že je planétou, ktorá sa v určitom momente dostane.
Trojica astronómov brala pri svojej práci do úvahy aj vzájomné sklony dráh jednotlivých planét, hoci sú relatívne malé. Pri striktnom ponímaní platí, že najčastejšie najbližšou planétou k Zemi je Merkúr, hoci to vzhľadom na zafixovanú predstavu spojenú s poradím planét znie najskôr nelogicky.
Ešte šokujúcejší je zrejme ďalší výstup z práce trojice Stockman, Monroe a Cordner. Ide o zistenie, že Merkúr je nielen najbližšou planétou k Zemi, ale aj najbližšou planétou pre každú z ostatných planét slnečnej sústavy. Vrátane tých najvzdialenejších Uránu a Neptúnu. Dôvodom je opäť spomínaný fakt, že planéty sa počas svojich obehov okolo Slnka nenachádzajú vždy v jednej línii, ale neraz na úplne opačných stranách a Merkúr ako najbližšia planéta k Slnku sa od nich nemôže vzdialiť do takých extrémnych vzdialeností ako ostatné planéty.
Mohlo by vás zaujať:
Rýchlosť zvuku je na Zemi iba zlomkom tej vo vesmíre
Čo nám dal výskum vesmíru?
Vôňu vesmíru sa podarilo zatvoriť do parfumu
