Na začiatok treba uviesť, že Adrian Carton de Wiart utrpel počas svojej 60-ročnej kariéry v armáde 11 strelných poranení. Trafili ho do tváre, do ruky, do brucha, do rozkroku aj do členka. Prežil viacero leteckých nešťastí, viackrát ušiel zo zajateckého tábora a pozviechal sa aj zo zlomenej chrbtice. Napriek tomu z armády neodišiel. Ako uviedol vo svojich pamätiach, vojnu mal jednoducho v krvi.
Adrian Carton de Wiart sa narodil v roku 1880 belgickému šľachticovi, ale špekulovalo sa, že jeho otcom mohol byť samotný kráľ Leopold II. Život mohol prežiť v pokoji a byť finančne zabezpečený. Namiesto toho v 19 rokoch odišiel z Oxfordskej univerzity a pod falošným menom sa prihlásil do britskej armády, aby mohol bojovať v druhej búrskej vojne.
Prvá vojna
V dnešnej Juhoafrickej republike utŕžil prvé dve strelné poranenia, trafili ho do brucha a rozkroku. Zotavoval sa v Anglicku, ale po rekonvalescencii sa vrátil späť do boja. Vojna ho jednoducho lákala. Tvrdil, že keby ho na svojej strane nechceli Briti, prešiel by k Búrom.
V roku 1907 získal britské občianstvo a pár rokov hral úlohu slušného šľachtica. Usporadúval hony na líšky a založil si rodinu. Mierový život mu ale príliš nevoňal a keď vypukla prvá svetová vojna, Adrian Carton de Wiart sa ihneď hlásil do služby. Jeho prvou úlohou bolo potlačiť povstanie v Britskom Somálsku. Opäť mal šťastie v nešťastí. Dvakrát ho trafili do tváre, jedna guľka mu vzala časť ľavého ucha, druhá ľavé oko. Dostal medailu za zásluhy a sklené oko. Ocenenie si nechal, ale sklené oko ho znervózňovalo, a tak ho podľa vlastných slov vyhodil počas cesty taxíkom z okna a prešiel k čiernej páske.
Zranenie zrejme považoval za dar z nebies, pretože ho dostalo zo Somálska do Európy, kde sa podľa de Wiarta odohrávali tie pravé boje. Začiatkom roka 1915 už bojoval v prvej bitke pri Ypres a počas bombardovania mu nemecký delostrelecký granát čiastočne odtrhol dva prsty na ľavej ruke. Doktor mu ich odmietol amputovať, a tak si ich Adrian sám odrezal. Koncom roka mu chirurg amputoval celú ľavú dlaň pod zápästím. Ani to ho nezastavilo. Vyskytli sa svedectvá vojakov, ktorí de Wiarta videli zubami vyťahovať poistky z granátov a hádzať ich pravačkou proti nepriateľovi. Za statočnosť získal Viktóriin kríž. Aby toho nebolo málo, v zákopoch prvej svetovej vojny dostal aj zásah do zadnej časti hlavy a len zázrakom prežil. Neskôr ho trafili aj do členka, boku a nohy, ale Adrian mal neuveriteľnú schopnosť zotavovať sa z podobných zranení. Vo svojich pamätiach napísal: „Úprimne povedané, vojnu som si užíval.“
Proti kozákom
Po roku 1918 ho prevelili do Poľska, kde pomáhal Poliakom vo viacerých menších povojnových konfliktoch. Bojoval s boľševikmi, Ukrajincami, Litovcami i Čechoslovákmi. V roku 1919 dvakrát prežil pády lietadiel, pričom po jednom sa na istý čas stal litovským väzňom. O rok neskôr sa kozáci pokúsili ukoristiť vlak, v ktorom sa de Wiart viezol. Adrian sa bránil len revolverom, počas akcie dokonca vypadol z vlaku, ale podarilo sa mu naskočiť späť a odolať útoku.
V roku 1921 nastal v Poľsku pokoj a Adrian Carton de Wiart odišiel do výsluhového dôchodku v hodnosti generálmajora. 15 rokov strávil poľovačkami na svojom poľskom statku, ale keď sa krajina stala obeťou Hitlerovho Nemecka a Stalinovho ZSSR, ušiel späť do Veľkej Británie. Samozrejme, že sa vrátil do služby.
Poverili ho velením spojených anglicko-francúzskych síl v Nórsku, ale išlo o márny boj. Ešte pred pristátím v Nórsku dostalo de Wiartovo lietadlo zásah od nemeckej stíhačky a muselo núdzovo pristáť vo fjorde. Adrian odmietol nasadnúť do gumeného člna, pre pilota Luftwaffe by to vraj bol priľahký cieľ. Namiesto toho preživším prikázal čakať v úkryte a keď Nemcovi došlo palivo a musel sa vrátiť späť na základňu, zostrelení vyliezli a nechali sa zachrániť britskou vojenskou loďou. Adrian Carton de Wiart ešte v Nórsku zostal, ale jeho muži boli slabo vyzbrojení, chýbala im výstroj a čelili takej presile, že Briti rozhodli o ich stiahnutí z krajiny. Do Veľkej Británie sa Adrian vrátil v deň 60. narodenín.
V talianskom zajatí
V apríli 1941 ho Churchill poveril velením britskej misie v Juhoslávii, ale de Wiart sem nikdy nedorazil. Jeho lietadlo spadlo do Stredozemného mora asi kilometer od maltského pobrežia. Starý jednoruký muž doplával k pevnine a ešte pritom pomáhal ranenému druhovi. Posádku lietadla následne zajali Taliani.
Adrian Carton de Wiart sa ocitol spolu s ďalšími 12 vysokopostavenými spojeneckými dôstojníkmi vo väzení na zámku Vincigliata. Viackrát sa pokúsili o útek, raz dokonca sedem mesiacov kopali tunel cez tvrdú skalu a v marci 1943 cezeň úspešne ušli. Prestrojili sa za talianskych dedinčanov, ale jednoruký muž s páskou cez oko bol predsa len trochu nápadný. Po ôsmich dňoch ho zajali, ale vojna sa pre Adriana nekončila. Keď Taliani zmenili strany, de Wiart im pomohol pri vyjednávaní so Spojencami. V auguste 1943 sa vrátil do Británie a o mesiac neskôr už bol špeciálnym zástupcom Winstona Churchilla pri čínskom vodcovi Čankajšekovi. Po jeho boku sa zúčastnil Káhirskej konferencie, kde Spojenci rokovali o povojnovej budúcnosti Japonska, a v Číne strávil štyri roky. Počas nich prežil ďalšiu leteckú haváriu. V roku 1947 definitívne odišiel do dôchodku, ale tesne predtým utŕžil posledné zranenie. Keď sa vracal z Číny do Británie, lietadlo malo medzipristátie v Rangúne. De Wiart sa pri vystupovaní z lietadla pošmykol, spadol zo schodov, zlomil si chrbticu a upadol do bezvedomia. Keď sa v nemocnici zotavoval, lekári mu z tela vybrali prekvapivo veľké množstvo šrapnelov, ktoré sa mu počas vojenskej kariéry dostali do tela. Záleží od uhla pohľadu, či bol Adrian Carton de Wiart najšťastnejším alebo najsmoliarskejším vojakom v dejinách. Asi z každého trochu. V každom prípade bol tým najdrsnejším. Zomrel v pokoji v roku 1963 ako 83-ročný.
Jack Churchill: Ďalším z britských vojakov, o ktorých by sa dal natočiť film, bol muž s prezývkou Šialený Jack. Bojoval v 2. svetovej vojne, avšak nie modernými zbraňami. Mal pri sebe anglický dlhý luk, škótsky paláš (široký meč) a gajdy. A prežil. Zomrel až v roku 1996.
Mohlo by vás zaujať:
Keď bojujú anjeli namiesto vojakov
Posledný vojak druhej svetovej vojny
Jules Brunet: Skutočný posledný samuraj
