Sovieti pred Veľkou vlasteneckou vojnou pôvodne samopalom nevenovali veľkú pozornosť (kvôli obtiažnej výrobe a slabému dostrelu), ale vojna s Fínskom ich na rýchlo rednúcich jednotkách presvedčila, že im treba venovať pozornosť. Za predlohu sa dá smelo označiť sovietsky PPD-40 od návrhára V.A. Degťarova. Nový PPŠ-41 mal oproti nemu dlhšiu hlaveň, účinnejší dostrel a vyššiu kadenciu. Jeho jednoduchá výroba z kovových výliskov a hlavní starých pušiek dovoľovala tak potrebnú masovú výrobu vo vojnových časoch. S návrhom prišiel v roku 1940 Georgij Semionovič Špagin. V rúk vojakov Červenej armády sa dostal v roku 1941. Vznikli celé roty samopalníkov, ktoré naň nedali dopustiť. Údržba zbrane bola minimálna, dokonca počas mrazov ju vojaci ani nemazali, aby sa nezadrhávala o stuhnuté mazivo. Stačilo ju držať v suchu. Najporuchovejšou častou bol bubnový zásobník, ten vyžadoval nadpriemernú starostlivosť. Po vojne sa Špagin ďalej používal vo výzbroji krajín bývalého Varšavského paktu. Zúčastnil sa aj konfliktov vo Vietname, Kórei či Iraku.
PPŠ-41 (Pistolet-Pulemiot Špagina- 41)
Hmotnosť: 5,4 kg (nabitý s bubnovým zásobníkom)
Dĺžka zbrane: 828 mm
Dĺžka hlavne: 265 mm
Munícia: 7,62 × 25 mm Tokarev / resp. 7,63 mm Mauser
Kaliber: 7,62 mm
Úsťová rýchlosť strely: 488 m/s
Kadencia: 900 výstrelov/min
Účinný dostrel: 120 m
Zásobník: bubnový na 71 nábojov / kazetový na 35 nábojov
Vyrobených: vyše 5 miliónov kusov
Mohlo by vás zaujať:
Zbrane 2. svetovej vojny: Luger P08
Spoľahlivý partner kriminálnej polície: Walther PPK
GM6 Lynx: Maďarský rys tvrdo hryzie na diaľku
