Krajina s jednou z najkrajších kultúr s najautentickejšími tradíciami na svete vôbec. Krajina, ktorá ako jedna z dvoch v rámci Latinskej Ameriky nemá prístup k oceánu. Zato však má na svojom rozmanitom území k dispozícii niečo, čo by možno v kútiku duše chcela mať nejedna ďalšia krajina, niečo, čo dáva prácu desiatkam tisíc ľudí, niečo, ohľadom čoho je na svete toľko rozporov.
Samozrejme, Bolívia nie je len koka, ale každému z nás sa vybaví, popri iných úžasných veciach, aj táto celosvetovo známa rastlina, ktorá má pre domácich hodnotu zlata. Vydajte sa spolu s nami na dobrodružstvo do bolívijských trópov.
Pre Indiánov posvätná
Koka má niekoľko tisícročnú históriu. Archeologické dôkazy ukazujú, že jej listy používali kočovné spoločenstvá už v období po dobe ľadovej. V skutočnosti celý indiánsky svet v Latinskej Amerike, je jedno či pred stáročiami alebo v súčasnosti, žuval a žuje koku. Keby sa aj našla nejaká indiánska kultúra, ktorá to nerobila, bola by považovaná za veľmi zvláštnu. List koky je vo všetkých indiánskych kultúrach posvätný. Mama Kuka (alebo aj Mama Coca), ako ju volali Ajmarovia (Aymara) a Kečuánci (Quechua), bola pre nich tá najobľúbenejšia. Oblasť Yungas v okolí La Paz bola vždy vhodná a priaznivá na pestovanie koky. Neexistuje kronikár, ktorý by nespomenul použitie listov koky po príchode Španielov na tieto územia. Koka mala vždy veľký význam ako náboženský symbol v rámci andskej spirituality, práve preto španielska inkvizícia, počas zakázania modloslužieb, zakázala aj koku. Ale keď sa objavil kopec Potosí, bohatý na náleziská drahých kovov (v tom čase najdôležitejšia žila striebra na svete), kolonizátori potrebovali od Indiánov maximálny pracovný výkon. Práve tu Španieli zisťujú, že Indián mohol vykonávať až 48 hodín extrémne tvrdej práce, hlavne vďaka žuvaniu koky. Následne sa rétorika dobyvateľov mení a španielsky kráľ Felipe II. hovorí, že list koky je pre Indiánov prospešný, ba dokonca nevyhnutný. Neskôr cirkev začína vyberať desiatky (dane) a španielska vláda si privlastňuje obchod s kokou. Po striebre z Potosí bola najväčším obchodom počas celého koloniálneho obdobia.
Ako afrodiziakum či na dlhovekosť
List koky je jednou z najlepších potravín na svete. Neexistuje žiadna rastlina, ktorá má toľko bielkovín, vitamínov a minerálov ako kokový list. List obsahuje viac vápnika ako mlieko a vajcia, viac bielkovín ako mäso, má vitamín A, B1, B2, C, E, ale i veľa ďalších vitamínov. Mnoho výskumníkov až po jeho skúmaní pochopilo, prečo je list koky milovaný všetkými Indiánmi, no najmä tými bolívijskými, ktorí touto zázračnou rastlinou doslova žijú. Žiadny iný stimulant neposkytuje energiu. Jediné, čo robia, je, že minú všetku energiu, ktorú máme a potom sme unavení. Preto sa stimulanty z dlhodobého hľadiska opotrebujú. Listy koky však nie. Tradičné lekárske použitie koky je predovšetkým ako stimulant na prekonanie únavy, hladu a smädu. Považuje sa za obzvlášť účinný proti výškovým chorobám, čo perfektne zodpovedá prípadu Bolívie a jej hornatému andskému teritóriu, veď ich hlavné mesto La Paz je najvyššie položeným hlavným mestom na svete. Používa sa aj ako anestetikum a analgetikum na zmiernenie bolesti hlavy, reumatizmu, rán a vredov. Predtým, ako boli k dispozícii silnejšie anestetiká, sa listy koky používali takisto na zlomeniny kostí, pri narodení dieťaťa a počas operácií lebky. Keďže koka sťahuje krvné cievy, slúži tiež na zabránenie krvácania a semená koky sa používajú na nosné krvácanie. Indiáni ju používali aj na liečbu malárie, astmy, na zlepšenie trávenia, na ochranu pred laxnosťou čriev, dokonca ako afrodiziakum či na podporu zlepšenia dlhovekosti. Každý kokový list má 13 alkaloidov a iba jeden z nich je kokaín. Porcia kokaínu v každom liste je teda len 0,001 %. Aj napriek tomu, že kokový list je veľmi silný stimulant, kompenzuje sa skutočnosťou, že ide o veľmi silnú potravinu, ktorá dodáva energiu, výživu a kyslík. Žuvací efekt umožňuje väčšiu absorpciu kyslíka v mozgu, reguluje hladinu cukru v krvi, zabraňuje trombóze, je ideálny pre rast atď. Aj keď bol kokaín vylúčený zo sveta medicíny podľa medzinárodného práva, nebol stiahnutý úplne. Prírodný kokaín extrahovaný z listov koky sa stále používa v lekárstve, pretože je veľmi kvalitný a bežne sa používa pri citlivých operáciách, ako sú operácie očí a nervov. USA majú dodnes povolenie na nákup ton listov koky na produkciu kokaínu na lekárske účely. Bolívia však nemôže vyvážať ani svoj kokový čaj či akýkoľvek produkt z koky, pretože je to nezákonné.
Neodmysliteľná súčasť spoločnosti
Pre domorodých obyvateľov Ajmarov a Kečuáncov v Peru, Bolívii, Ekvádore, severnej Argentíne a severnom Čile je žuť koku až do dnešných dní prejav kultúrneho odporu, resp. rezistencie. Používanie koky sa od čias kolonizácie až po súčasnosť podceňovalo a znevažovalo, ale pre Indiánov je to pojem identity. List koky prechádza cez všetky vrstvy indiánskeho sveta, je s ním veľmi úzko spätý. Je to ich tradícia a kultúra. Neexistuje žiadna oslava ani slávnosť, kde by nebol prítomný list koky. Používať koku znamená byť Indiánom, mať dobré zvyky, dobré úmysly. Keď bol zvolený nový šéf komunity, musel dostať svoj dar z koky. Ak mu ju nedali, znamenalo to, že ho nechceli; ak išlo o striedme množstvo, viac menej ho podporovali; ale ak mu dali veľa, bol to symbol toho, že ho milovali. Keď sa hovorievalo o nahradení koky, pýtali sa Indiánov, čím by ju chceli nahradiť, ale vidiečania nevedeli, čo majú odpovedať. Koka je potravinový a výživový doplnok, ktorý sa používa ako luxusný artikel, ukazujúci ľudské úmysly, priateľstvo a srdečnosť.
Milodar pre bohov
Koka je dôležitou súčasťou náboženskej kozmológie andských národov. Jej listy hrajú kľúčovú úlohu pri obetných milodaroch pre Apus (hory), Inti (slnko) a Pachamamu (zem). Okrem toho je použitie koky na šamanských rituáloch dobre zdokumentované všade, kde rastlinu pestuje miestna indiánska populácia. Indiáni veria, že ona je tá, ktorá vie o minulosti, budúcnosti aj o smrti. Pri výskumoch v 80. rokoch sa ukázalo, že 92 % pôvodných obyvateľov Bolívie žuje koku. Dovtedy sa koka týkala iba použitia na tvrdú prácu. Aspoň taká bola viera španielskych kolonizátorov. V období kolonizácie sa však to posvätné stalo razom bezvýznamné. Posvätný význam koky, ktorý spočíval v spoločenskom, rituálnom a duchovnom zmysle, sa v spomínanom období kolonizácie úplne obrátil a stala sa nástrojom na podporu otroctva a vykorisťovania. Dodnes je to tak v niektorých oblastiach. Veľké množstvo koky sa v Bolívii užíva hlavne na prácu. Starí ľudia ju žujú, pretože indiánsky pojem smrti má veľmi blízko tomu z Tibetu, teda po smrti má človek pred sebou ešte veľmi dlhú cestu. A keďže koka vie o smrti, ona samotná sa stáva sprievodcom na tejto ceste a je posvätná. Ak niekto chce, aby mu v niečom bohovia pomohli, musí im dať svoj milodar (ofrenda) v podobe koky. Akýkoľvek andský rituál bez listov koky je v súčasnosti prakticky nemožný.
Úrodné oblasti Yungas
Rastliny koky sa vysádzajú vo vyčerpanom teréne, vydržia sucho, majú životnosť od 30 do 50 rokov a dávajú úrodu štyrikrát ročne. Ide o veľmi produktívnu rastlinu, vždy sa výborne uplatnila na trhu. V oblasti Yungas, ktorá je vzdialená tri hodiny cesty severovýchodne od hlavného mesta La Paz, sa pestuje na terasách. Tie sú potrebné, pretože kokové polia zvané cocales sa nachádzajú na svahoch kopcov a silné dažde v oblasti Yungas by tieto plantáže zničili, keby neboli umiestnené na terasách. Rastliny zas zadržiavajú vodu bohatú na minerály, ktorá steká po svahoch. Nie je ľahké vyrobiť tieto terasy na takom ťažkom teréne, pretože musia vydržať najmenej tridsať rokov, čo je predpokladaná životnosť koky. Yungas sa nenachádza len na bolívijskom území. Je to úzky pás pozdĺž východného svahu Ánd, prechádzajúci cez Peru, Bolíviu a severnú Argentínu. Ide o prechodné pásmo medzi andskými vrchmi a východnými lesmi. Klíma v tejto oblasti je daždivá, vlhká a teplá, teda najlepšia na pestovanie mnohých rastlín vrátane koky. Yungové lesy sú mimoriadne rozmanité, terén veľmi členitý, čo prispieva k ekologickej rozmanitosti a prírodnému bohatstvu. Koka pestovaná v Yungas okolo La Paz je obyvateľmi najviac konzumovaná pre jej chuť. Avšak druhý typ koky, pestovaný v Chapare v okolí mesta Cochabamba, je cielený najmä na následnú výrobu kokaínu. Z tohto dôvodu sa ani neodporúča cestovať do týchto južnejších pestovateľských oblastí, pretože sú ovládané nebezpečnými ozbrojenými skupinami majúcimi na starosti obchodovanie s drogami.
Pestovanie a zber
Semená sa vysievajú od decembra do januára na malých pozemkoch (almacigas) chránených pred slnkom a mladé rastliny, keď sú vo výške 40 – 60 cm, sa umiestnia do konečných výsadbových otvorov (aspi). Ak je pôda rovná, sú umiestnené v brázdach (uachos) v starostlivo odburinenej pôde. Rastlinám sa najlepšie darí na horúcich a vlhkých miestach, ale najpreferovanejšie listy sa získavajú v suchších oblastiach na svahoch. Celkovému procesu pestovania koky sa venujú miestni campesinos, ktorí sa zvyknú ľudovo nazývať cocaleros. Zber listov koky je naoko pôsobivý a má niečo do seba. Celý proces je vykonávaný najmä ženami oblečenými v najlepších tradičných šatách, zatiaľ čo slobodní mladíci a muži chodia okolo nich. Žienky im spievajú svoje typické piesne a muži dievčatá obdivujú. Listy sa zbierajú z rastlín s rôznym vekom od jedného až po štyridsať rokov, ale zberá sa iba nový čerstvý rast. Keď sa prestanú ohýbať, považujú sa za pripravené na oberanie. Ak rastlina praskne, môže odumrieť, takže každý musí vedieť, ako to robiť a takýmto spôsobom to vykonáva celá komunita. Prvá a najhojnejšia úroda je v marci po období dažďov, druhá je na konci júna a tretia v októbri alebo novembri. Len čo sú zelené listy (matu) zozbierané, musia sa vysušiť na slnku a následne sa balia do vriec, ktoré sa musia taktiež udržiavať v suchu, aby sa zachovala kvalita listov. Dehydratácia potravín je ďalšou andskou technológiou, pri ktorej sú listy koky tak dobre vysušené, že ani po prehnutí sa nezlomia. Keď sa manželský pár zoberie, prvá vec, ktorú urobia, je, že postavia svoj dom a k nemu zasadia rastlinu koky. Najprv je mladá ako oni, produkuje málo, ale neskôr majú deti, ktoré vyrastú, a keď sa zosobášia, mladý pár žije s rodičmi niekoľko rokov. Takže naraz je z nich veľká rodina. Keď deti odídu, manželia zostanú sami a starí ako ich koka, ktorá žije, rastie a zomiera spolu s nimi. Prechádzajúc sa po Yungas, ak niekto rozpozná rastliny koky, môže vedieť, kto v dome žije.
Narkotrafický boom
Koka sa pestuje v bolívijských Andách minimálne od doby Inkov. Produkcia kokaínu v Bolívii má svoj pôvod na konci 19. storočia, od vpádu severoamerickej spoločnosti Parke & Davis, ktorá v roku 1885 dosiahla exkluzívne monopolné povolenie na produkciu a komercializáciu kokaínu pomocou vtedajšej bolívijskej vlády. A tak sa začala písať neslávne slávna história, ktorá sa píše dodnes.
V júli 1975 došlo v Bolívii k rozmachu obchodovania s drogami, čo sa ľudovo nazýva aj ako „narkotrafický boom“, ktorý pojal pod rôznymi charakteristikami najmenej dve desaťročia. Najlukratívnejšou plodinou Bolívie v 80. rokoch bola práve spomínaná rastlinka. Krajina bola druhým najväčším pestovateľom koky na celom svete. Jej produkcia a obchodovanie s drogami bolo v 80. rokoch viac ako len finančným vankúšom. Pravdepodobne to bola podpora návratu demokracie, keďže to bolo jediné vyvážajúce výrobné odvetvie, ktoré umožňovalo tvorbu nových pracovných miest a tok devízových príjmov do krajiny. Účasť a zapojenie vidiečanov (campesinos) do produkcie koky, ktorá bola dopredu určená na obchod s drogami, nie je možné nijakým spôsobom skryť ani vyvrátiť, pretože je to holý fakt. Malo by sa však zdôrazniť, že táto činnosť by nebola možná bez núteného smerovania, ktoré prikázala vtedajšia vojenská vláda Bolívie, a síce ukončenie komercializácie koky a podpora produkcie základnej pasty (pasta base) z koky v celej oblasti bolívijských trópov, aby sa tento produkt mohol následne dodávať drogovým kartelom a skupinám obchodujúcim s drogami, ktoré boli zároveň chránené a prepojené s vtedajšou bolívijskou vládnou diktatúrou. V tejto súvislosti boli vidiečania podrobení dileme, že ak by nereagovali na dopyt po pasta base, čelili by nielen chudobe, ktorá trápila zvyšok krajiny, ale aj strachu o svoj život. V rámci pudu sebazáchovy sa, samozrejme, rozhodli pre produkciu kokového produktu, hoci na nekalé a nelegálne účely. Z tohto dôvodu bolo tisícky vidieckych rodín prinútených spojiť sa s produkciou kokaínovej pasty ako jediného prostriedku na prežitie v tých ťažkých časoch. Farmári by možno aj pestovali iné plodiny a tie následne predávali, ale keď raz za ne dostanú niekoľkonásobne menej ako za predaj koky, je logické, že si zvolia práve túto cestu.
Svetové hlavné mesto drog
Najzraniteľnejšia a najchudobnejšia skupina v celej sieti obchodu s drogami sú ľudia zvaní „zepes“, ktorí od 80. rokov až do súčasnosti chodia po bolívijských pralesoch v oblasti trópov zbierajúc a nesúc malé množstvá listov koky alebo niekoľko kilogramov základnej pasty, ktorých cieľom je dopraviť tieto produkty až do miest Santa Cruz alebo Cochabamba. Práve toto mesto a jeho okolie je v Bolívii známe ako kokový aj kokaínový raj. Tropické oblasti Cochabamby, najmä malá dedinka Shinahota ležiaca severovýchodne od mesta, boli centrom spracovania kokaínovej pasty až do takej miery, že v istom momente sa tomuto bolívijskému mestu začalo hovoriť „svetové hlavné mesto drog“.
Najväčší cocalero pod slnkom
Keď sa povie Bolívia, celý svet si vybaví tvár len jedného človeka. Keď sa povie koka, celý svet si takisto predstaví tú istú osobu. V jeden príjemný októbrový deň roku 1959 sa v malej dedinke Isallavi na juhozápade krajiny narodil do jednej farmárskej rodiny chlapček. Indiánski rodičia ajmarského etnika mu dali prvé meno Juan, no pod tým druhým ho pozná celý svet. Najväčším, najznámejším a najviac angažovaným cocalerom je bezpochyby Evo Morales. Tento bývalý trojnásobný prezident Bolívie indiánskeho pôvodu sa už od svojej mladosti zaujímal o magickú zelenú rastlinu rastúcu všade v jeho okolí. V 80. rokoch bol taký aktívny, že obsadil výkonnú funkciu vo Zväze vidiečanov tropických oblastí Cochabamby (Federación de Campesinos del Trópico de Cochabamba), čo bola najsilnejšia federácia podľa počtu členov a štruktúry, od roku 1988 nepretržite. Takisto bol vodcom Zväzu pestovateľov koky. V roku 2005 prvýkrát vyhral prezidentské voľby a od nasledujúceho roku začalo jeho naozaj dlhé pôsobenie v tomto úrade. Počas neho vo svete spropagoval koku tak, ako by to nedokázal nikto iný. Pri každej príležitosti hovorieval, že „la coca no es cocaína“ (koka nie je kokaín). Známym sa stal jeho prejav na Valnom zhromaždení OSN v roku 2006, pri ktorom celý čas držal v ruke list koky, aby celému svetu ukázal jej nevinnosť. Istým spôsobom mal pravdu.
Hoci žuvanie jej listov je bežné iba u indiánskych obyvateľov, konzumácia čaju z koky je bežná vo všetkých odvetviach spoločnosti v andských krajinách, najmä z dôvodu ich vysokých nadmorských výšok a je všeobecne považovaná za prospešnú pre zdravie, náladu a energiu. Kokové listy sa v Bolívii predávajú zabalené vo vreckách vo väčšine obchodov s potravinami a zariadenia, ktoré prijímajú zahraničných turistov, majú vo všeobecnosti kokový čaj priamo na recepcii, aby si ho turisti vrátane mňa mohli vychutnať plnými dúškami. Stratégia Evovej vlády bola opísaná ako „boj proti obchodovaniu s drogami prostredníctvom spolupráce s pestovateľmi koky, aby sa obmenili plodiny a podporoval alternatívny rozvoj“.
Cestou smrti
Z hlavného mesta La Paz som vyrazil smerom na severovýchod. Do môjho cieľa ma čakala asi 60 kilometrová cesta. A nie veru hocijaká. Medzi mestami La Paz a Coroico, ktoré bolo mojou finálnou destináciou kvôli kokovým plantážam, je úsek, ktorý je vo svete známy ako „cesta smrti“. Táto cesta je extrémne nebezpečná a v roku 1995 ju označili za najnebezpečnejšiu cestu na svete. Krátko na to, ako cesta opustí La Paz, stúpa najprv do nadmorskej výšky 4650 metrov a následne klesá strmým spádom do 1200 metrov, kde už leží samotné Coroico. Toto malé mestečko v horách ma privítalo naozaj pokojnou atmosférou, kde akoby na chvíľu zastal čas. Cítil som sa tam ako niekde ďaleko od inej civilizácie, obklopený len miestnymi obyvateľmi. Mesto kedysi žilo z ťažby zlata, veľakrát bolo napadnuté Indiánmi z etnika Aymara a v roku 1899 sa stalo hlavným mestom provincie Nor Yungas, vďaka čomu sa stalo politickým a priemyselným centrom regiónu. V súčasnosti Coroico obývajú najmä mestici a Ajmarovia, avšak údolia, rozprestierajúce sa okolo mesta, sú domovom afro-bolívijského obyvateľstva. Keď sa niekto rozhodne toto mesto navštíviť, paradoxne to nie je kvôli nemu.
Ponorený v kokovom poli
V blízkom okolí Coroica sa totižto rozprestierajú kokové plantáže. To je to správne lákadlo pre zahraničných turistov. Každý chce predsa vidieť na vlastné oči, ako sa táto kontroverzná rastlina pestuje a každý chce vidieť tisíce zelených lístkov okolo seba. Tento región zostal tradičnou oblasťou pestovania koky a je najmenšou z troch oblastí jej produkcie v Bolívii. Z centra Coroica som kráčal smerom na plantáže. Kde-tu nejaká značka, sem-tam otázka na domácich, kadiaľ sa tam ide. Veľkými kameňmi vydláždená cesta z koloniálnych čias ma zaviedla až za mesto, kde som pokračoval už po zemitom a piesočnatom teréne. Cesta bola spravená na kopci, takže naokolo som mal pod sebou údolie s riekou a nádherné scenérie. Po pár stovkách metrov som sa dostal na druhú stranu kopca a v tom momente už na mňa obďaleč mával miestny cocalero v klobúku. Zvítam sa s ním a už ma vedie na jeho pozemok, na ktorom má rozsiahle plantáže koky. Trochu som si pripadal ako u starých rodičov na záhrade, len s tým rozdielom, že namiesto paradajok, paprík a uhoriek bola všade okolo mňa len a len koka.
Celé prostredie bolo ošatené v žlto-zelenej farebnej kombinácii, keď na zelené listy narážali silné slnečné lúče. Bojoval som s teplom a vlhkosťou, keďže Bolívia je tropická krajina a Coroico sa nenachádza v takých vysokých nadmorských výškach. Señor cocalero mal na pozemku aj pár spolupracovníkov, ktorých hlavy sa z času na čas vynorili z kokového mora. Tamojšie rastliny koky dosahovali výšku od metra do metra a pol, ale ajmarskí ľudia nižšieho vzrastu sa medzi kríkmi ľahko stanú neviditeľnými. Popritom, ako mi hovoril zaujímavosti o pestovaní tejto magickej rastliny, mi jedným dychom vraví: „Koka je náš posvätný tisícročný list a živobytie nášho domova.“ Hoci je to hádam najkontroverznejšia rastlina na svete, tamojšie rodiny sú skrátka na jej pestovanie odkázané, aby prežili. Návšteva kokových plantáží a zdieľanie času, skúseností a príbehov s miestnymi campesinos boli pre mňa neobyčajne autentické chvíle, preto dúfam, že moje cesty ešte niekedy povedú tam, kde sa pestuje bolívijské zelené zlato.
Michal Hertlík – je cestovateľ, fotograf, dobrodruh, zberateľ, španielčinár, sprievodca. Vyštudoval medzinárodné vzťahy a diplomaciu, takže ho zaujíma dianie vo svete, geopolitika, história a geografia. Jeho najväčšou vášňou je cestovanie, behanie po svete, objavovanie nových krajín a ich kultúr, rozprávanie sa s miestnymi ľuďmi, skúmanie ich zvykov a tradícií.
Od autora ďalej ponúkame:
Festival Inti Raymi: Posvätná andská tradícia, ktorá pretrvala dodnes
Ropná diplomacia vs. úplný chaos v krajine: Venezuela
Monumenty albánskej hrôzovlády z čias komunizmu
