Ďalej pre vysokú produkciu a vývoz ropy do zahraničia a nimi presadzovanú „ropnú diplomaciu“ a pre ich konfrontačný prístup k USA a imperializmu. Posledné roky ju však svet pozná ako jednu z najobávanejších krajín sveta s najnebezpečnejším a najnásilnejším hlavným mestom sveta Caracas. Dôvodom je prebiehajúca revolúcia a neutíchajúci protest voči vláde.
Venezuela bola jedným z riadnych členov Andského spoločenstva národov viac ako 33 rokov, počnúc jej vstupom 13. februára 1973 až do osudného 20. apríla 2006, kedy vtedajší venezuelský prezident a vodca krajiny Hugo Rafael Chávez Frías oficiálne oznámil jej vystúpenie z tohto integračného zoskupenia. Počas 33-ročného pôsobenia v Andskom spoločenstve národov mala Venezuela rozšírené právomoci pri všetkých rozhodovacích procesoch v rámci spoločenstva. Ako každá členská krajina posielala svoje diplomatické delegácie na zasadnutia Andského spoločenstva aj na konferencie rôzneho druhu vo vzťahu k iným integračným zoskupeniam, posilnila si postavenie v geopolitickom regióne Latinskej Ameriky, zintenzívnila bližšie vzťahy so svojimi členskými kolegami v spoločenstve a, samozrejme, aj s ostatnými štátmi Južnej Ameriky. Snažila sa realizovať import a hlavne export tovarov a služieb do zahraničia, kde narážame na základný pilier jej exportnej sily, ktorý môžeme pomenovať slovným spojením „ropná diplomacia“. Venezuela je jedna z mála krajín na svete, ktorá sa môže pochváliť tým, že svoju politiku stavia na rope a zemnom plyne. Nie nadarmo vodiči v krajine tankujú do svojich automobilov pohonné hmoty za ten najlacnejší peniaz, aký v súčasnosti na svete môžeme nájsť. Chávez sa v prvých mesiacoch svojej vlády usiloval priblížiť k arabskému svetu, vďaka čomu spravil z ropy reálny nástroj na vykonávanie zahraničnej politiky. Na jednej strane sa zdá, že si krajina svoje ropné bohatstvo necháva utiecť pomedzi svoje vlastné prsty, pokiaľ ide o každodenný export a nízke ceny, na druhej strane je to ich dopredu premyslená politika, ako tvrdí súčasná vládnuca socialistická strana PSUV (Partido Socialista Unido de Venezuela, kedysi na čele s Hugom Chávezom, v súčasnosti s aktuálnym prezidentom Nicolásom Madurom).
Venezuela má dostatok a zároveň aj prebytok bohatstva ako výsledok jej ropnej diplomacie. Každý rok venezuelský obchod s ropou predstavuje približne 87 % jej celkového exportu. Jednou z venezuelských nevýhod, na ktorú poukazuje nejedna analýza, je nízky potenciál nie ropných produktov vyprodukovaných v krajine, a teda naopak vysoká koncentrácia na prírodné zdroje, akým je predovšetkým ropa. Predstavitelia venezuelskej vlády si už desaťročia uvedomujú túto značnú nevýhodu v porovnaní s ostatnými krajinami Latinskej Ameriky, ale do dnešných dní sa produkcia iných komodít v krajine výrazne nepohla, hoci krajina na to určite potenciál má. Jedinou brzdou je však venezuelský politický systém.
Venezuela sa od svojej nezávislosti snažila byť vždy prítomná pri pokusoch o integráciu na juhoamerickom kontinente, snažila sa spolupracovať s ostatnými susedmi a partnermi, aby sa dosiahol rozvoj latinskoamerického obyvateľstva. Je potrebné podotknúť, že zahraničná politika krajiny bola neustále poznačená nepriaznivou politickou, ekonomickou aj sociálnou situáciou vo vnútri štátu. Napriek tomu jej najväčšou hospodárskou a exportnou zbraňou je práve ropa. Od začiatku 20. storočia je toto „čierne zlato“ práve to, čo robí Venezuelu Venezuelou – je považovaná za ropný štát a svetovú ropnú veľmoc praktizujúcu ropnú diplomaciu. V 70. rokoch bol krajine dokonca pridelený prívlastok Saudská Venezuela pre jej nevyčerpateľné zásoby ropy porovnateľné so Saudskou Arábiou a krajinami na Blízkom východe. Za obdobie prezidenta Carlosa Andrésa Péreza v 70. rokoch poskočila na vyššiu dominantnú pozíciu v regióne práve vďaka exportu ropy a ropnej diplomacii bola najvýkonnejšia zo všetkých členských štátov Andského spoločenstva národov, čo bol dôvod, prečo aj ostatné štáty Latinskej Ameriky chceli podpísať dohodu o ich členstve v spoločenstve. Bolo to obdobie venezuelských úspechov, rozbehnutej integrácie, zrýchlených procesov na kontinente. V súčasnosti je situácia diametrálne odlišná. V prípade, že by Venezuela nemala tento ropný potenciál, mohla by len ťažko konkurovať ostatným, rýchlo sa rozvíjajúcim krajinám v regióne, lebo nemá dostatočné parametre, zdroje a vhodnú vládnucu stranu na dosiahnutie vzostupu a ekonomickej sily.
Ropné bohatstvo by nemalo byť zneužívané ako zbraň na dosiahnutie hegemónie, ale na slúženie štátnym záujmom. Zvýšenie medzinárodných cien ropy a jeho ekonomický dopad dávali Chávezovi solídnu platformu robiť zo zahraničnej politiky prostriedok na presadzovanie bolívarskej revolúcie v medzinárodných vzťahoch. Produkty z rastúcich cien ropy – tzv. ropné doláre („petrodólares“) – umožnili Chávezovi sledovať jeho geopolitické ambície, dotovať ľavicovo orientované vlády v Južnej Amerike a doslovne si kupovať ich podporu pri presadzovaní jeho požiadaviek. Ropnú diplomaciu najviac realizujú krajiny, ktoré sú členmi Organizácie krajín vyvážajúcich ropu (Organization of the Petroleum Exporting Countries – OPEC): Saudská Arábia, Kuvajt, Katar, Spojené arabské emiráty, Irak, Irán, Líbya, Indonézia, Alžírsko, Nigéria, Ekvádor a, samozrejme, Venezuela.
V roku 2005 Venezuela podpísala dohodu s okolitými krajinami v regióne na čele s Kubou, Jamajkou a Dominikánskou republikou a spoločne vytvorili spoločnosť PetroCaribe – medzinárodný ropný obchodný program. Ropná spoločnosť PDVSA (Petróleos de Venezuela, S. A.) postupne začala spolupracovať s rafinériami na Kube (Cienfuegos), v Brazílii (Pernambuco), Argentíne a Kolumbii (plynovody). Ďalšie ropné iniciatívy okrem PetroCaribe boli PetroSur a PetroAndina. Venezuela udeľuje ropu za symbolické preferenčné ceny alebo ju vymieňa za dobytok, poľnohospodárske stroje a informatické programy, a to všetko len s krajinami, ktoré považuje za svojich ideologických spojencov. Aplikuje tzv. klientelizmus a selektívnu kooperáciu. V opačnom prípade krajina nemá šancu získať takéto výhody. Ako príklad môžeme uviesť dva štáty. Nesmierne dodávky ropy putujú práve na Venezuelou zvýhodnenú Kubu, ktorá časť dodávok splatí peniazmi a časť zaplatí vyslaním svojho zdravotného, vzdelávacieho a športového personálu do Venezuely. Druhým štátom je Venezuelou nezvýhodnené Čile, ktoré Venezuela zaradila do tzv. „Osi Pentagonu“. Hugo Chávez si kedysi rozdelil geopolitický región Latinskej Ameriky na dve protichodné osi: prvou sú „krajiny ovládané Pentagonom“, resp. „Os Pentagonu“, kam zaradil Kolumbiu, Peru, Ekvádor a Čile; druhú os predstavujú Brazília, Argentína a neskôr sa sem pridal aj Uruguaj. Druhá, ľavicovo orientovaná os slúžila ako protiváha vplyvu USA v regióne s cieľom narušiť prvú nepriateľskú os a zjednotiť Južnú Ameriku pod taktovkou Venezuely, podľa vzoru revolucionára Simóna Bolívara.
Čo sa týka krajín nenachádzajúcich sa na americkom kontinente, mohli by sme s určitosťou zdôrazniť vzrastajúcu úlohu Číny v exporte tovarov a služieb do Venezuely. Krajiny sa považujú za svojich strategických partnerov, ktorí od roku 1999 spolu podpísali viac ako 300 dohôd ohľadom energetiky, infraštruktúry, poľnohospodárstva či technológií. Čína nielenže importuje ropu z Venezuely, ale aj zavádza priame zahraničné investície do krajiny, čím umiestňuje svoje produkty na venezuelský trh. V období rokov 2006 – 2010 Venezuela sformovala s Čínou viaceré spoločnosti na produkciu ropy v pásme rieky Orinoko: Petrolera Sino-Venezolana (2006), Petrozumano (2007), Sinovensa (2008), Petrourica (2010). Venezuele plynú zo vzťahu s Čínou značné výhody a tento vzťah pomáha krajine zvýšiť ropnú produkciu a kapacitu rafinérií. Venezuela má rozbehnuté tri projekty aj so zemným plynom na pobreží: projekt Rafael Urdaneta v zálive na severozápade krajiny, projekt Mariscal Sucre vo východnej časti a projekt Delta Platform lokalizovaný juhovýchodne od štátu Trinidad a Tobago. Venezuelské produkty putujú na export hlavne do USA, Európskej únie, Holandských Antíl, Karibských ostrovov, krajín Andského spoločenstva národov, krajín MERCOSUR-u, Číny, na Kubu a taktiež do niektorých častí Ázie, Afriky a Oceánie.
V porovnaní s juhoamerickými ekonomickými „drakmi“ je Venezuela významný vývozca ropy s najväčšími zásobami a rezervami zemného plynu v Južnej Amerike s potenciálom produkovať elektrickú energiu. Venezuela vlastní okrem ropy aj veľké bohatstvá železa, uhlíka, zlata, diamantov, hliníka a bauxitu. Všetky spomenuté pozitíva sú však výrazným spôsobom prebité a narušené aktuálnou situáciou v krajine, ktorá je doslova a do písmena vo vojenskom a revolučnom režime nepretržite už od roku 2014. Krajina, v ktorej peniaze už dávno stratili svoju hodnotu, kde toaletný papier má väčšiu cenu ako ľudský život, kde sú regály v obchodoch totálne prázdne, kde vládne absolútne bezprávie a kde sa obyvatelia za bieleho dňa zabíjajú na uliciach a vo vlastných domoch len preto, aby si zachovali svoj pud sebazáchovy. Tak v takejto krajine sa ani zázrakom nedá ekonomika pozdvihnúť a nedá sa nijakým spôsobom prosperovať. Celý systém sa pomaly, ale istotne rúca a je len otázkou času, kedy celý totálne padne. Venezuela a jej obyvatelia si to, bohužiaľ, nezaslúžia, preto spoločne dúfajme, že sa krajina dostane z toho najhoršieho už čoskoro.
Michal Hertlík 
– je cestovateľ, fotograf, dobrodruh, zberateľ, španielčinár, sprievodca. Vyštudoval medzinárodné vzťahy a diplomaciu, takže ho zaujíma dianie vo svete, geopolitika, história a geografia. Jeho najväčšou vášňou je cestovanie, behanie po svete, objavovanie nových krajín a ich kultúr, rozprávanie sa s miestnymi ľuďmi, skúmanie ich zvykov a tradícií.
Od autora ďalej ponúkame:
Monumenty albánskej hrôzovlády z čias komunizmu
Exotika s vulkánmi a jazerami: Nikaragua
Kmeň Huaorani: Zabudnutí v srdci Amazónie
