Po páde tamojšieho komunistického režimu sa krajina postupne začala otvárať svetu a dnes patrí medzi obľúbené a dostupné dovolenkové destinácie aj pre Slovákov.
20. storočie sa tu však nieslo v temnom duchu tvrdého a nekompromisného albánskeho komunizmu, ktorému vládla tvrdá železná ruka vtedajšieho najvyššieho vodcu krajiny. Preskúmali sme stopy po týchto desivých časoch.
Minulý rok sme si pripomenuli 30. výročie Nežnej revolúcie a aj pád železnej opony medzi niekdajším východným a západným blokom. Do skupiny socialistických krajín kedysi patrilo aj Albánsko, kde
sa takisto vryli myšlienky komunizmu a socializmu. Komunizmus tam však nabral doslova obludné rozmery vďaka diktátorovi Enverovi Hodžovi a tamojšej štátnej bezpečnosti pod názvom Sigurimi.
Táto obávaná tajná polícia fungovala v komunistickom Albánsku v rokoch 1943 až 1991. Bola zriadená už za druhej svetovej vojny ako nástroj komunistických partizánov proti ďalším, konkurenčným odbojovým
skupinám pod názvom Výzvedná služba národno-oslobodeneckej armády. Metódy jej práce boli značne podobné metódam tajných polícií v iných krajinách východného bloku. Nezaoberala sa príliš kriminálnou činnosťou, ale skôr politickými aktivitami. Slúžila často pre likvidáciu opozície vnútri vedenia Albánskej strany práce. Mala veľmi hustú sieť informátorov, ktorá znemožňovala existenciu akéhokoľvek hnutia odporu proti albánskemu komunistickému režimu. Zoznam nevinných obetí hrôzovlády režimu je siahodlhý, veď viac ako 6-tisíc ľudí bolo zastrelených či obesených.
Likvidoval spolupracovníkov
Enver Hodža je pojem sám osebe. Vládol Albánsku od roku 1944 do svojej smrti v roku 1985. Sám seba
označoval ako marxistu-leninistu a bol veľkým obdivovateľom Stalina. Obdobie 40 rokov jeho vlády bolo charakteristické silným totalitným režimom, obmedzujúcim ľudské a náboženské práva, potláčaním
politickej opozície, častým využívaním trestu smrti a dlhoročných trestov ťažkého žalára pre politických oponentov. Rodiny jeho oponentov boli prenasledované a vyháňané do odľahlých častí krajiny pod
kontrolou tajnej polície. Ďalším znakom jeho vlády bolo použitie Stalinových metód likvidácie spolupracovníkov, ktorí ohrozovali jeho moc. V roku 1967 vláda zakázala náboženstvo. Kostoly a mešity boli zatvorené a viaceré dokonca aj zbúrané. Ako tvrdý vládca sa zároveň snažil viesť Albánsko k ceste stať sa poľnohospodársky a ekonomicky sebestačnou krajinou. Napriek tomu však Albánsko v priebehu povojnového obdobia zostalo tým najchudobnejším a sociálne najzaostalejším regiónom Európy.
Chátrajúca pyramída
Hoci sa táto temperamentná balkánska krajina postupne rozvíja, dodnes tam cítiť pečať bývalého tvrdého komunizmu. Totalitný režim plný represií a teroru padol v roku 1991, ale mnohé miesta ho tam dodnes pripomínajú. Tá najzvláštnejšia stavba Tirany sa nachádza na bulvári Mučeníkov národa. Ide o pyramídu, ktorá bola otvorená v roku 1988 ako Múzeum Envera Hodžu, tri roky po jeho smrti. Múzeum bolo venované celému dedičstvu tohto politika, preto ho niektorí nazývali aj Mauzóleum Envera Hodžu. Po páde komunizmu prestala pyramída fungovať ako múzeum a postupne slúžila ako konferenčné centrum, základňa NATO a humanitárnych organizácií, ale aj sídlo albánskej televíznej stanice. V súčasnosti sa pyramída už nevyužíva, slúži len na prilákanie turistov, často je objektom vandalizmu, postupne chátra pred očami domácich a je už len spomienkou na ťažké časy vládnutia Envera Hodžu. Po vylezení na samotný vrch pyramídy som si užíval krásny pohľad na mesto a relaxoval v prítomnosti mojich kamarátov.
Možno ste už niekde počuli, že Albánsko je krajinou bunkrov. Viete prečo? Z obavy pred vpádom vojsk susedných krajín prikázal Hodža budovať po celom území krajiny betónové bunkre. Celkovo ich bolo vybudovaných okolo 700-tisíc, teda jeden bunker pripadá na štyroch obyvateľov krajiny. Neuveriteľný počet! „Tu vidíte, čo dokáže strach a zlo spraviť s najmocnejším mužom štátu,“ hovorí sympatický predavač suvenírov v hlavnom meste Tirana. Práve tam sa nachádza tzv. BunkArt. Ide o veľký zachovaný bunker z čias minulých, ktorý je už niekoľko rokov pretvorený na múzeum mapujúce zverstvá albánskeho režimu. Hlavnou úlohou bunkrov bolo v prípade ohrozenia fungovať ako úkryt pre
albánsku politickú špičku vrátane Envera Hodžu.
Jedna zo sekcií tohto muzeálneho bunkra sa venuje ochrane hraníc. Podobne ako v Československu, ani tu nesmeli Albánci počas dlhotrvajúceho režimu krajinu opustiť. Ak sa o to aj niekto náhodou pokúsil a chytili ho pri úteku, nasledovala buď okamžitá poprava, alebo kruté väzenie. V opačnom prípade, keď sa šťastlivcovi podarilo zázračne uniknúť za hranice, vláda uväznila celú jeho rodinu a zhabala im majetok. Ani jedna možnosť sa teda nejavila ako dobrá.
Najväčšie múzeum
Ťažký komunizmus cítiť aj na najväčšom námestí v Tirane aj v Albánsku vôbec. Počiatky Skanderbegovho námestia sa začali písať v roku 1917, kedy ho postavili Rakúšania. Po tom, ako sa Tirana stala hlavným mestom Albánska v roku 1920, sa námestie začalo pretvárať a hlavne v období albánskej monarchie (1928 – 1939) za albánskeho kráľa Zoga I. zaznamenalo svoj rozmach. Námestie bolo
počas svojej histórie niekoľkokrát rekonštruované a menilo svoju podobu až do tej súčasnej, ako ho poznáme dnes. Okolie námestia je lemované masívnymi budovami z obdobia fašistickej aj komunistickej
diktatúry. Tou najmasívnejšou, ktorá námestiu jasne dominuje, je Národné historické múzeum ako najväčšie múzeum v Albánsku. Albánci na svoju históriu nedajú dopustiť, dosť si na nej zakladajú a sú pyšní na svoju históriu aj kultúru. Múzeum otvorili v októbri 1981 a je stelesnením celej histórie
Albánska od staroveku až po súčasné 21. storočie. Podrobná prehliadka celého múzea mi síce zabrala skoro pol dňa, ale určite stála za návštevu a čas.
Múzeum má nad hlavným vchodom rozsiahlu nástennú mozaiku s názvom ‚Shqipëtarët‘ (v preklade Albánci), ktorá zobrazuje údajné staroveké až moderné postavy z histórie Albánska. Účelom vybudovania takej masívnej stavby, ako je toto múzeum aj s konkrétnou mozaikou, bolo zdôrazniť politickú moc vtedajšieho komunistického Albánska. Mozaika zachytáva dôležité symboly, ako sú albánska vlajka, zbraň zdvihnutá do vzduchu, albánske národné a tradičné oblečenie, albánsky dvojhlavý orol, osobnosti zo širokého spoločenského spektra (bojovníci za nezávislosť, revolucionári, myslitelia, spisovatelia, politici, vojaci, bežní ľudia) a ľudské vlastnosti (hrdosť, patriotizmus, nebojácnosť, bojovnosť, entuziazmus, chuť po nezávislosti).
Stalin a zase Stalin
Asi nikoho v tomto momente neprekvapí, že na Námestí Skanderbega kedysi stáli aj masívne sochy Envera Hodžu či Stalina. Sochu Hodžu zhodili po páde režimu v roku 1991. Už 52 rokov však v strede námestia stojí socha dominantného Skanderbega, ktorý na svojom koni hľadí vždy vpred na svetlú budúcnosť albánskeho národa. Jeho bronzová socha na kamennom piedestáli bola inaugurovaná v roku 1968 pri príležitosti 500. výročia Skanderbegovej smrti a stala sa ikonou nielen Tirany, ale aj celého Albánska. Verte či nie, sochu Stalina som v Tirane naozaj našiel a bola v nadľudskej veľkosti. A nebola jedna, boli tam rovno dve. Na tej väčšej má Stalin svoju pravú ruku zdvihnutú vpred a dlhý kabát mu akože veje kvôli vetru. Na tej menšej, zobrazený v komunistickej vojenskej čiapke so zapnutým kabátom, hľadí mierne dole. Spoločnosť im robí aj socha bezrukého Lenina či socha robotníka pracujúceho ľudu. Niekedy by ste neverili, čo všetko sa dá vidieť a navštíviť pri potulkách tohto hlavného mesta.
Táto podlhovastá balkánska krajina si toho v 20. storočí vytrpela viac ako ktorýkoľvek iný európsky štát. K zlyhávajúcemu hospodárstvu sa pridala krutovláda komunistického režimu, ktorý nemal obdoby ako
z hľadiska brutality, tak aj medzinárodnej izolácie. Dalo by sa povedať, že komunistické Albánsko bolo paralelou dnešnej Severnej Kórey. Tento „prvý ateistický štát sveta“, ako kedysi Enver Hodža vyhlásil, sa ocitol v absolútnej izolácii. Najlepšou vecou, aká sa mohla Albánsku prihodiť, bol pád komunistických režimov, vďaka ktorému sa vymanilo spod kolapsu smerujúceho do záhuby a vydalo sa tou lepšou, demokratickou cestou. V súčasnosti sa krajine úspešne darí ekonomicky aj turisticky, hoci aj naďalej ostáva v skupine zaostalejších európskych krajín snívajúcich o lepšej budúcnosti.
Michal Hertlík 
– je cestovateľ, fotograf, dobrodruh, zberateľ, španielčinár, sprievodca. Vyštudoval medzinárodné vzťahy a diplomaciu, takže ho zaujíma dianie vo svete, geopolitika, história a geografia. Jeho najväčšou vášňou je cestovanie, behanie po svete, objavovanie nových krajín a ich kultúr, rozprávanie sa s miestnymi ľuďmi, skúmanie ich zvykov a tradícií.
Od autora ďalej ponúkame:
Exotika s vulkánmi a jazerami: Nikaragua
Kmeň Huaorani: Zabudnutí v srdci Amazónie
V raji u hrdých Kunov: Indiánsky štát v štáte
