Rozbesnená pandémia po sebe zanechala desiatky miliónov mŕtvych.
V roku 1918 malo vedomosti o tom, že nejaké vírusy vôbec existujú, len mizivé percento lekárov. Nik netušil, že svet zasiahne dosiaľ najsmrtiacejšia pandémia v dejinách. K vírusovej chrípke A (H1N1) sa navyše pridružovali aj bakteriálne ochorenia, ktoré ľahko napádali oslabené organizmy a spôsobovali zápal pľúc. O penicilíne, ktorý Flemming objavil až o desať rokov neskôr, sa vtedy lekárom ani nesnívalo. Nielen preto si však španielska chrípka vyžiadala toľko obetí. Mimochodom, hoci sa o pôvode tejto pandémie vedú debaty, rozhodne nevznikla v Španielsku. Pre chýbajúcu cenzúru tlače sa však zdalo, že práve tu choroba ničí jedného človeka za druhým. Iné európske štáty ani USA si nemohli dovoliť, aby pre chrípku poklesla už aj tak dosť nízka morálka v zákopoch i medzi civilistami, a tak boli spočiatku informácie o ochorení iba sporadické.
V opačnom garde
Na bojiskách vládli dokonalé podmienky pre šírenie vírusu. Špina a podvyživení vojaci bolo presne to, čo chrípka potrebovala. Účinkoval však aj faktor, ktorý sa podarilo vystopovať až spätne. Platila totiž akási opačná „logistika“. V čase mieru ľudia infikovaní smrtiacejšími kmeňmi chrípky a s horšími symptómami nepracujú, ostávajú doma, prípadne zomierajú bez toho, aby sa stýkali s väčším počtom iných osôb. Počas vojny je to naopak. Vojaci s miernejšími prejavmi ochorenia, a teda nakazení menej smrtiacimi kmeňmi ostávali v zákopoch. Tí, ktorí na tom boli ešte horšie, putovali do nemocníc. Z vlakov preplnených ranenými, ktorí sa ešte nestačili nakaziť, ich vykladali do ošetrovní, kde sa stýkali s civilistami. Prvý prípad sa podarilo zdokumentovať v januári 1918 v Kansase. Odtiaľ sa chrípka rýchlo šírila nielen do ostatných štátov USA, ale do celého sveta. V polovici marca bola v New Yorku a onedlho v Európe. Doprava sa uľahčovala a zrýchľovala a dostať sa z jedného konca sveta na druhý síce nebolo také jednoduché ako dnes, ale podstatne rýchlejšie než na prelome 19. a 20. storočia. Kvôli vojne sa navyše presúvali naozaj veľké počty ľudí.
Ľudstvo si nevydýchlo
Jar sa niesla v znamení prvej vlny pandémie. Chrípka si vyberala obete podobne ako dnes, najzraniteľnejšie boli malé deti a starí ľudia. Nemocnice sa síce plnili, ale nie takým tempom, aké malo nastať v auguste. Práve koncom leta sa súčasne na troch miestach objavil vírus chrípky s vyššou virulenciou, teda schopnosťou prenikať do tela a spôsobiť ochorenie. Francúzsky Brest, Boston a Sierra Leone boli ohniskami, z ktorých sa začala šíriť smrť. Zatiaľ čo prvá vlna pandémie mala „štandardné“ obete, druhá zabíjala najmä mladých a silných. Len minimum obetí malo viac než 65 rokov. Predpokladá sa, že vinníkom bola takzvaná cytokínová búrka, teda prehnaná reakcia imunitného systému, ktorý je najsilnejší práve u ľudí medzi 20. a 40. rokom života. Imunitný systém má síce človeku pomáhať, ale keď je jeho reakcia prehnaná, dochádza k zápalom a hromadeniu tekutiny v pľúcach.
Prečo však zrazu ľudské organizmy reagovali takýmto spôsobom? Dôvody sú dva. Španielska chrípka mala vtáčí pôvod a väčšina ľudí s ňou nikdy predtým neprišla do styku. Ich imunitný systém teda nevedel adekvátne zareagovať. Nemenej dôležitý bol ale aj opačný vzťah, a teda že vírus nebol zvyknutý existovať v tele človeka. Vírus nechce zabiť svojho hostiteľa, veď prečo by to robil? Likvidoval by tak sám seba a znižoval šancu na prenos k ďalšiemu hostiteľovi. Lenže v roku 1918 sa to nedialo.
Neboli hrobári
Španielska chrípka síce zabila viac ľudí než napríklad morová epidémia v stredoveku, ale na rozdiel od moru nebola taká smrtiaca. Odhadom jej podliehalo 20 % nakazených, pričom čiernej smrti neuniklo až 95 % nakazených. Chrípka ale dokázala človeka oslabiť natoľko, že v niektorých oblastiach sa doslova zastavil život. Nefungovali úrady ani obchody, zastavili sa výrobné linky, dokonca nemal kto pochovávať. Vznikali masové hroby, aby sa predišlo šíreniu ďalších chorôb. Ušetrené nebolo takmer žiadne miesto okrem tých najmenej dostupných. Chrípka šantila za polárnym kruhom aj v Pacifiku, kam sa dostala vďaka nedostatočným opatreniam zo strany Nového Zélandu. Práve na tichomorských ostrovoch zabila najväčšiu časť populácie, v Západnej Samoe to bolo dokonca až 22 % všetkých obyvateľov, pričom nakazených bolo deväť z desiatich. Rádovo však išlo „len“ o tisíce ľudí. V Indii boli počty podstatne horšie. Zomrelo 5 % Indov, teda asi 17 miliónov osôb.
Na druhej strane boli krajiny, ktorým sa síce španielska chrípka nevyhla, ale mali podstatne nižšiu úmrtnosť. V Číne, ktorej obyvatelia sa stretli s podobným vírusom už predtým, zomrelo menej než 1 % populácie. V Japonsku, ktoré zaviedlo prísne obmedzenia ohľadom cestovania, to bolo približne 0,4 %. V Rusku išlo o menej než 1 % obyvateľstva najmä v dôsledku dlhých vzdialeností, ktoré museli ľudia prekonávať, a riedkeho osídlenia.
Zabudnutá pandémia
Pandémia pretrvávala až do začiatku roka 1920, ale nebola už ani zďaleka taká ničivá. Vedci sa dnes domnievajú, že vírus rýchlo zmutoval do menej smrtiacej podoby a v niektorých oblastiach vymizol doslova v priebehu pár týždňov. Presný počet obetí sa dnes nedá určiť. Zvykne sa udávať číslo 50 miliónov, najvyššie odhady hovoria až o 100 miliónoch. Boli medzi nimi aj ekonóm a sociológ Max Weber, spisovateľ Guillaume Apollinaire či starý otec amerického prezidenta Frederick Trump. Na pandémiu sa však v nasledujúcich desaťročiach akoby zabudlo. Zrejme v dôsledku toho, že keď vypukla, ľudia boli ešte zvyknutí na vyčíňanie cholery či týfusu a jedna choroba navyše ich až tak nevyviedla z miery.
Médiá tiež venovali oveľa viac pozornosti priebehu prvej svetovej vojny než chrípke. V neposlednom rade sa na náhrobkoch neobjavovali príčiny úmrtí, ale len roky. A s rokom 1918 si človek spája skôr smrť na fronte než v dôsledku ochorenia. Do povedomia sa tak španielska chrípka dostala opäť až s príchodom nových epidémií v 90. rokoch.
https://youtu.be/KIQRTNf45VM
Prasacia chrípka: Svetom sa zatiaľ prehnali len dve pandémie chrípky A (H1N1). Tou druhou bola takzvaná prasacia chrípka, ktorá v rokoch 2009 až 2010 zabila celosvetovo 200- až 570-tisíc ľudí. Vypukla v Mexiku a podľa niektorých odhadov sa mohlo nakaziť až 20 % globálnej populácie.
Mohlo by vás zaujať:
Neviditeľní zabijaci útočia
Najstrašnejšie smrtiace epidémie v histórii
Mor mal patriť stredoveku. Ľudí však čierna smrť zabíja naďalej
