Pre väčšinu z nás nepredstaviteľná situácia, no nájdu sa odvážlivci, ktorí takéto riziko podstupujú dobrovoľne.
Raz do roka sa na Aljaške stretnú najlepší mašéri sveta, aby sa vydali na trasu dlhú 1600 kilometrov spájajúcu najväčšie mesto oblasti Anchorage s mestečkom Nome v blízkosti Beringovho prielivu. Počas svojej cesty, ktorá môže trvať osem alebo aj štrnásť dní, sa musia spoľahnúť len na seba a svoj psí záprah. Ak použijeme frázu o spojení človeka s prírodou, tak preteky Iditarod sú jeho najvyššou formou. Víťazom sa stáva naozaj každý, kto bez ujmy dorazí do cieľa.
Mašéri a ich psy sú ako hrdinovia
Preteky sa konajú pravidelne od roku 1973. Kým zo začiatku sa na Iditarod zúčastňovalo len zhruba dvadsať mašérov, v posledných rokoch sa ich na štart zvykne postaviť aj viac ako sedemdesiat. Podujatie bolo založené ako pocta mašérstvu a jeho nezastupiteľnej úlohe v dejinách Aljašky. Zrejme najznámejším príkladom sú udalosti z roku 1925, keď v Nome vypukla epidémia záškrtu a bolo potrebné do mesta priviezť sérum až z Anchorage. Keďže lietadlá nemohli byť použité a cesta loďou by bola príliš dlhá, vyslali z mesta štafetu dvadsiatich mašérov a stopäťdesiatich psov, ktorí smerovali do tisíc kilometrov vzdialeného mestečka Nenana neďaleko Fairbanks, kam bolo krátko predtým sérum privezené železnicou z Anchorage. Už o necelých šesť dní bola zásielka antitoxínu privezená do Nome, pričom nórsky emigrant Gunnar Kaasen, ktorý absolvoval záverečnú časť štafety, a najmä vodca jeho psej svorky Balto boli oslavovaní ako hrdinovia. Psovi Baltovi dokonca ešte v ten istý rok postavili sochu v newyorskom Central Parku.
Názov podľa opusteného mesta
Súčasná trať pretekov kopíruje trasu z roku 1925 len sčasti. Iditarod sa začína vždy prvú marcovú sobotu slávnostným štartom v najväčšom aljašskom meste Anchorage. Ostrý štart je na programe vždy o deň neskôr pri jazere Willow. Názov pretekov je odvodený od rieky a rovnomenného mestečka Iditarod, niekdajšieho sídla zlatokopov, ktoré svoj rozmach zažilo na začiatku 20. storočia. Iditarod a taktiež aj ďalšie menšie osídlenia v oblasti boli spojené s Anchorage na jednej strane a prístavmi pri Beringovom zálive na tej druhej, cestou určenou pre psie záprahy, ktorá prekonávala náročný terén miestnych pohorí a priesmykov. Mestečko Iditarod je už takmer osemdesiat rokov opustené a trasa pretekov cezeň vedie raz za dva roky – vždy v nepárnych rokoch. Približne uprostred sa totiž trasa rozdeľuje na južnú a severnú vetvu, ktoré sa neskôr opäť spájajú po zhruba päťsto kilometroch. Trať vedie cez jednotlivé vetvy vždy striedavo.
Do cieľa plece pri pleci
Víťaz prvého ročníka v roku 1973 prišiel do cieľa až po viac ako dvadsiatich dňoch. V súčasnosti má rekordný čas hodnotu 8 dní, 3 hodiny, 40 minút a 13 sekúnd. Vytvoril ho víťaz ročníka 2017 Mitch Seavey, pričom vo veku 57 rokov sa stal vôbec najstarším víťazom v histórii. Seavey má celkovo na svojom konte tri triumfy a jeho syn Dallas dokonca štyri. Absolútnym rekordérom s piatimi víťazstvami je však Rick Swenson, prezývaný aj „kráľ Iditarodu“. V rozmedzí rokov 1976 až 2012 sa pretekov zúčastnil 36-krát a do cieľa neprišiel len v dvoch prípadoch. Swenson pritom mohol mať na svojom konte ešte o jedno víťazstvo viac, avšak v roku 1978 skončil druhý za Dickom Mackeym s neuveriteľne tesnou stratou jednej sekundy. Tento moment je dodnes považovaný za rozporuplný. Ako prvý prešiel cez cieľovú čiaru vedúci pes z Mackeyho svorky, avšak ako prvý spomedzi mašérov preťal pomyselnú pásku Swenson. Jeho psí záprah bol totiž o niečo kratší, keďže mal v tej chvíli zapriahnutých menej psov ako Mackey. Na štarte totiž musí mať každý pretekár šestnástich psov, no stačí, aby do cieľa prišlo len päť z nich. Na celej trase sa nachádza takmer tridsať kontrolných bodov, na ktorých sa musia mašéri zastaviť a zobrať si zásoby na ďalšiu cestu. V prípade potreby môžu na týchto stanovištiach nechať aj niektoré svoje psy, o ktoré sa následne postarajú organizátori. Povinnosťou každého z mašérov je tiež na jednom z týchto kontrolných bodov oddychovať po dobu 24 hodín.
Odmena pre každého, kto príde do cieľa
Všetci pretekári prichádzajú do cieľa fyzicky aj psychicky vyčerpaní. O sily ich oberá pobyt v drsnej tundre a lesoch, pričom počas svojej cesty bojujú so silným vetrom a tuhým mrazom. Neraz musia prekonať zradné horské priesmyky, vyhnúť sa prudkým zrázom či prejsť cez zamrznuté rieky. Každý mašér, ktorý príde do cieľa, dostáva okrem uznania aj finančnú odmenu a jej výška sa odvíja od samotného počtu úspešných účastníkov. Každý zo súťažiacich, ktorý preteky dokončí, dostane minimálne tisíc dolárov. Odmena pre víťaza sa môže pohybovať na úrovni 50 000 – 75 000 USD.
Mohlo by vás zaujať:
Nepoznajú strach, tak ovládli víchor na kopcoch
Objavte s nami kráľovstvá zimných šialeností
Amundsen: Aby bol prvý, obetoval čokoľvek
