Sú ňou prekrásne a rozmanité hory, do ktorých sa môžete vydať takmer v každom kúte tejto ostrovne krajiny. Kopce akoby šité na mieru si tu nájde každý, či už máte radi rozľahlé, neporušené lesy s minimom návštevníkov, pahorkatiny plné mystických chrámov, vulkanické vrcholy a kaldery s jazierkami alebo strmé štíty alpského typu – v Japonsku ste na správnej adrese. Má to nejaký háčik Snáď len vzdialenosť od Slovenska a fakt, že na spoznanie všetkých tunajších národných parkov a horstiev nemusí stačiť ani jeden celý život zanieteného turistu.
Fudži je krajšia z diaľky
Inšpiratívny a ikonický stratovulkán Fudži je so svojimi 3776 metrami najvyšším vrcholom Japonska. Domáci svojmu národnému symbolu najčastejšie povedia Fudžijama alebo Fudžisan. Oba varianty znamenajú v preklade „hora Fudži“, pričom slovo „san“ v tomto prípade neznamená zdvorilé označenie „pán“ ako prípona pri menách ľudí, ale ide o sino-japonské čítanie znaku označujúceho horu. Ako nejedna sopka, i Fudži je najkrajšia z odstupu a pri detailnom pohľade na jej svahy stráca značnú časť romantiky. Drobivé kamienky a erodované úseky s masívnymi opornými múrmi, aké nájdete najmä nad chodníkom Yoshida Trail, vyváži aspoň pohľad z najvyššieho bodu. Vari najpríjemnejšou trasou na výstup je chodník Fujinomiya Trail, ku ktorému sa možno dostať z južnej strany vulkánu asfaltovou cestou s označením 152. Oficiálna turistická sezóna síce trvá spravidla od júla do 10. septembra, často je ale lepšie vybrať sa nahor mimo nej. Ak vám nechýbajú skúsenosti, odmenou v tomto čase roka bude hora bez nekonečných zástupov turistov, majestátna a tichá…
Nihon Arupusu
Dve stovky kilometrov dlhý a štyridsať kilometrov široký pás hôr, tiahnuci sa naprieč centrálnou časťou ostrova Honšú, nazývajú domáci japonskými Alpami – Nihon Arupusu. Súborný názov pre pohoria Hida, Kisó a Akaiši zaviedol pred poldruha storočím britský metalurg a amatérsky archeológ v tom čase pracujúci v Japonsku – William Gowland. Ďalej ho spopularizoval jeho krajan Walter Weston, ktorý tu pôsobil ako klerik a misionár. Názvy kopcov napokon nie sú tým najpodstatnejším, dôležitá je ich energia a krása. Fakt, že Alpy s prívlastkom japonské v mnohom pripomínajú ich európsky náprotivok či naše Tatry, im však nemožno odoprieť.
Severný kopec
„V japonských Alpách si zašportujete – ich doliny sú hlboké a na štíty je to poriadne prevýšenie,“ vraví naša domáca známa Aiko, ktorá hory pravidelne rada navštevuje. Neklamala. Z doliny riečky Arakawa sú to na vrchol druhej najvyššej hory krajiny, 3193 metrov vysokej Kitadake, dva vertikálne kilometre. Kroky nahor však stoja za to, hlboké lesy postupne striedajú lúky a hôľne i skalnaté hrebene. Hoci tu niet zástupov ľudí, v horách nie je pusto. Pookriať možno na chate Širane Oike, kde nás rozveselí dvojica brigádničiek Juka a Sajaka, ktorých humor napriek jazykovej bariére pripomína chvíle strávené na tatranských chatách. Výborným miestom pre odpočinok pred výstupom na vrchol je útulňa Kitadake Sansó s príjemným chatárom Harimotom. Spanie na chatách je v krajine dosť nákladná záležitosť, postaviť si stan obďaleč však vyjde približne na päť eur a výstup na magický vrchol Kitadake s výhľadom na Fudži, kde sme stáli pred pár dňami, si musíme vychutnať hneď dvakrát: s večerným i ranným svetlom.
Za skalnými velikánmi
Kým Južné Alpy – pohorie Akaiši asi najviac pripomínajú naše Roháče, v prípade Severných Álp – horstva Hida by bolo namieste porovnanie s Vysokými Tatrami. Podobné sú nielen ostrým žulovým reliéfom, ale i zvýšeným počtom turistov. Starší z nich sa len poprechádzajú v okolí malebného miesta zvaného Kamikóči, zo širokej doliny rieky Azusa sa pokochajú vzdialenými končiarmi, nakúpia suveníry a ponáhľajú sa späť do miest. Komu to kondícia dovolí, však má jasný cieľ: je ním 3190 metrov vysoký žulový obor Okuhotaka dake, tretí najvyšší vrch v krajine. Komu by sa málilo, nájde tu i vari najťažšiu turistickú hrebeňovku ďalej na sever k vrcholu Jarigatake, ktorý prezývajú pre jeho tvar japonským Matterhornom. Počasie v horách Hida vie byť drsné, slnko je ostré a noci v stane mrazivé. Z hľadiska scenérií však Severné Alpy predstavujú asi to najkrajšie, čo japonské hory ponúkajú.
Ľadové jazierka Tóhoku
Región Tóhoku, tvoriaci severnú časť Honšú, je svojou prírodou veľmi podobný Slovensku. Až do neskorej jari tu ale na horách zostáva ešte viacej snehu. „Zastavím vám? Naši domáci turisti sa tu vždy fotografujú,“ vraví položartom vodič stopnutého auta, keď sa serpentínami vedúcimi v hlbokých zárezoch tvrdého firnu vezieme pod 1841 metrov vysoký vulkán Zaó. Zaósan je fotogenickým, pestrofarebným vulkánom s kráterovým jazierkom Ókama, ktoré za svoj japonský názov vďačí podobnosti s hrncom na varenie. Jeho hladina je do neskorej jari pokrytá hrubou vrstvou ľadu. „Zaó má množstvo vrcholov a ten najvyšší má svoj vlastný názov – Kumanodake,“ dozvedáme sa od domácich milovníkov hôr. Zvečerieva sa, no hora Zaó sa rozhodne obdarovať nás. V blízkosti Kumanodake leží malá neobhospodarovaná útulňa s drevenými pričňami a príjemnou minimalistickou atmosférou, veľmi podobná tým, aké poznáme z našich menej navštevovaných horstiev. Do rána sa s chatkou spriatelíme natoľko, že sa nám nechce odísť. Ďalšie výšiny však volajú!
Lesy, chrámy a cesty vody
Nie všetko, čo je ďaleko a vysoko, musí byť najväčším lákadlom. „Viete, ja sa už najradšej prechádzam v zalesnenom podhorí. Nachádzam tam pokoj a ticho. Nepotrebujem vrcholy, tie nech si dobýjajú mladí a ctižiadostiví,“ vraví šesťdesiatnik Akira, s ktorým sa stretávame na potulkách japonskou prírodou. Na jeho slová si ťažko nespomenúť pri prechádzkach lesmi k vodopádom Akiu Ótaki v blízkosti mesta Sendai. V neďalekom horskom chráme Takimotosan sa práve koná bohoslužba, no tou najkrajšou je prechádzka pod korunami vysokých stromov. Nespútaná energia rieky Natori, ktorej vody tvoria vodopády Akiu, človeka priťahuje. V susedných dolinách možno uvidieť iné vodné toky slúžiace človeku. Úzke doliny hornatých častí Japonska sú plné hydroelektrární a vodných rezervoárov, slúžiacich ako ochrana pred povodňami, zabezpečujúcich výrobu elektriny alebo zásobujúcich blízke mestá pitnou vodou.
Priehrada Ókura s vysokou stavanou hrádzou, ležiaca na rovnomennej riečke o čosi severnejšie od Akiu, je jednou z nich. „Ľudia zo Sendai sem chodievajú radi – k vodnej ploche, ale aj do neďalekého budhistického chrámu Kumano,“ dozvedáme sa od členov jednej z víkendujúcich rodín. Rozhovor s mníchom z Kumana nás skôr sklame. Rozpráva o tom, aký vplyv tu má po stáročia jeho rod a koľko stoja modlitby za šťastné manželstvo či úspech v biznise. Od skutočného budhizmu má dosť ďaleko. Aké to bolo v období, keď mali mnísi k Budhovmu učeniu bližšie, premýšľame na inom mieste, v kláštornom komplexe Jamadera v blízkosti mesta Jamagata. Ten bol založený pred vyše tisícimi rokmi a patrí budhistickej sekte Tendai, ktorá sa oficiálne nazýva Risšakudži. Ide o japonskú školu mahajánskeho budhizmu, založenú mníchom Saičóm v roku 806. Ozajstných mníchov nestretávame ani na tomto mieste. Len s privretými očami hľadíme na okolité hrebene a snažíme sa v myšlienkach putovať v čase…
Naj nemusí byť naj
„Dnes si pozrieme niečo iné!“ zahlásia optimisticky po raňajkách v Sendai naši dlhoroční známi – Japonka Čiharu a jej manžel Rey z Kalifornie, ktorí sa do oblasti presťahovali z Nagana. Vyrážame na nevysoký zasnežený kopec, 1253 metrov vysoký Kita Izumigatake. Ten je severnejším a zároveň vyšším z dvojice vrcholov Izumigatake. Lesy, ktorými pomaly kráčame zabárajúc sa do mokrého snehu, zdobí zlatisté veselé slnko dňa. Tunajšie výhľady možno neberú dych, no o to sú príjemnejšími: oddychuje duša i oči. Robotickí japonskí turisti sa dávno vrátili k autám, len ných niekoľko oneskorencov stretávame na zostupe. „To je tu klasika. Idú skoro ráno a na obed sú z túry doma. A je to tak dobre, aspoň máme les sami pre seba!“ vraví Čiharu. V niečom sme už i tak ako typickí domáci, priamo na vrchole otvárame škatuľky so suši a bambusovými paličkami ich s chuťou zjeme. Takáto drobná socializácia nemá na rozkoše, aké nasledujú po túre: teplo domova a skvelú večeru si vychutnáme so zábavnými rodičmi Čiharu a relax telu ponúkne termálny kúpeľ onsen, akých sú v krajine stovky. Onseny sú obľúbenými miestami oddychu i rozhovorov a môžu byť kryté, prírodné pod holým nebom alebo pouličné „ašijú“, ktoré sú jednoduchou kombináciou lavičky a kúpeľa na nohy.
Dymiaca hora Asó
Ešte stále nám je z hôr trochu chladno! Nevadí. Vyberme sa na juh na ostrov Kjúšú. Tu nás zohreje nielen prívetivejšia klíma, ale i dych hory, ktorá ja najväčším, stále aktívnym vulkánom v krajine. 1592 metrov vysoký Asó san s kalderou, ktorej obvod má až 120 kilometrov, je miestom, ktorý určite stojí za návštevu. K Asó sa ale treba prebojovať množstvom zbytočnej komercie – okolo stánkov, podnikavcov ponúkajúcich jazdu na koni, ale aj cez improvizované vysokohorské golfové ihriská. Všetko využité naplno s ohľadom na miestny novodobý kolorit. Kto chce mať z hory Asó prírodnejší zážitok, mal by sa sem radšej vybrať pešo nahor trávnatými svahmi z neďalekého šesťtisícového mestečka Takamori.
Spomínaná najkratšia cesta s označením 298, vedúca cez Aso Farm Land a Kusasenri, je totiž plná turistov, a hoci lanovka Mount Aso Ropeway k okraju krátera od zemetrasenia v roku 2016 nepremáva, menej zdatných turistov sem pravidelne vyvážajú autobusy. Dnes ich tu akosi niet. Premýšľame, či máme toľko šťastia, keď nás od okraja krátera príde vyhodiť nahnevaný muž odetý akoby v skafandri. Nie, nie sme na inej planéte, ani nehalucinujeme pod vplyvom sopečných výparov. Koncentrácia plynov je však dnes mimo normy a neznalých cudzincov, „gaidžinov“, musel prísť až sem upozorniť zodpovedný pracovník parku. Nehneváme sa a ani nepodceňujeme situáciu. Na náhle erupcie v krajine vulkánov občas doplatia i návštevníci hôr. Keď v septembri 2014 náhle vybuchla sopka Ontake na Honšú, ktorá je inak obľúbeným turistickým cieľom, stálo to život 63 ľudí. Tých ale nemal kto varovať: išlo o ťažko predvídateľnú freatickú explóziu, kedy magma prehriala povrchovú vodu, ktorá sa dostala do jej blízkosti.
Zvončeky a disciplína
Japonskí turisti môžu pre našinca pôsobiť komicky. Ich záľuba v modernom oblečení, všadeprítomné zvončeky proti medveďom a dopredu nalinkovaný program sa akosi nehodia k podmanivej kráse hôr, ktoré sú priam predurčené na pomalé rozjímanie Tunajší ľudia sú, bohužiaľ, prevažne tvrdí individualisti a zároveň majú radi presný plán. V horách vstanú hoci hodinu pred svitaním i vtedy, keď je cieľ neďaleko, alebo prichádza mohutná búrka. Cinkaním zvončekov iritujú i tam, kde medveďa nevideli aj niekoľko desaťročí, či na miestach, kde títo obyvatelia lesov nežijú vôbec. Od Japoncov rovnako nemožno čakať kolegialitu či pomoc, akú si v našich kopcoch poskytujeme bežne. Ak vás v trojtisícových horách chytí mráz, musíte sa spoľahnúť len sami na seba, hoci by bola nablízku otvorená horská chata. Jej predražené služby sú len pre objednaných hostí a na núdzové spanie na podlahe zabudnite! Narúšalo by komfort platiacich, ktorí sú tu v hierarchii najvyššie. Tunajšie hory sú krásne, no chýba im človečina, hoci by boli plné turistov. Stačí sa sem vydať a pochopíte smutné príbehy z Himalájí, kedy výškoví „lezci“ z krajiny vychádzajúceho slnka nezachránili vo veľhorách život, hoci boli nablízku. Niekedy je dobré sa odosobniť – krásna príroda za takýto stav nemôže. A veci napokon nemusia byť čierne a biele. I tu sa stanete svedkami zriedkavých príbehov, ktoré potešia srdce. Napríklad v podobe staručkého manželského páru, ktorý stretnete skoro ráno na lúke v lesnatom podhorí štítu Kitadake. Namiesto výčitiek, že ste spali v stane na nepovolenom mieste, sa usmejú a podajú vám hrnček s čajom a malú napolitánku.
ZÍDE SA VEDIEŤ
Držitelia slovenských pasov môžu vycestovať do Japonska za účelom turistiky na tri mesiace bez víz. Cena spiatočnej letenky z Viedne či Budapešti do niektorého z japonských miest spravidla začína na 500 eurách, takmer vždy ide o lety s prestupom. Menou v krajine je japonský jen s kurzom približne 121 jenov za euro. Peniaze je jednoduchšie vyberať z bankomatu, než meniť v zmenárni, niektoré bankomaty však môžu mať menu len v japončine.
Na elektrické prístroje z Európy musíte zakúpiť redukciu na japonské zásuvky, domáci ju nazývajú „soketto“. Znalosť cudzieho jazyka v krajine je veľmi slabá, je vhodné sa naučiť aspoň základné japonské frázy.
Pri volaní na Slovensko z japonského telefónneho automatu nefunguje klasický kód +421, potrebné sú komplikovanejšie predčíslia zahŕňajúce aj kód operátora (napríklad 0033-010-421). Doprava, gastronómia a ubytovanie fungujú podobne ako v hociktorej inej vyspelej krajine, miestne zvláštnosti ale existujú. Sú nimi napríklad suši jedálne s jedlami na bežiacom páse či reštaurácie, kde je potrebné zaplatiť v automate a s vydaným lístkom sa zastaviť pri obslužnom pulte.
Pri cestovaní do menej rozvinutých regiónov, čo často platí i v horských oblastiach, je dobré počítať s veľmi obmedzenou a časovo náročnou dopravou. Ak ste pacientom vyžadujúcim trvalú medikáciu, je vhodné si naštudovať koľko a akých liekov je možné do krajiny priviezť, predídete tak problémom pri vstupnej kontrole.
Pri cestovaní na dlhšie trasy je často najvýhodnejšou vnútroštátna letecká doprava, lístky na vlak sú spravidla veľmi drahé. Alternatívou môže byť železničná permanentka JR Pass, ktorú si zahraničný návštevník krajiny môže zaobstarať ešte pred cestou do Japonska.
Cestujeme s autorom:
Ostrov japonského šťastia: Úžasná príroda a nekonečný pokoj
Medellín v údolí zmien: Čo sa zmenilo po smrti Ecsobara?
Drsný Badachšán: Svetlo štyroch živlov
