Vždy bude zahalená akýmsi tajomstvom a vždy bude rozdúchavať vášne. Ako vyzerá svet nad legendárnou 38. rovnobežkou? Tam, kde si vás na každom kroku premeriavajú portréty vodcov, však existuje aj normálny život. Nazrime za pootvorené dvere. Cesta do tajomnej Severnej Kórey sa začína skôr ako len v momente nastúpenia do lietadla. Nie je to jedna z tých krajín, do ktorej si kúpite letenky, nasadnete a odletíte. To by bolo príliš jednoduché. Individuálny turizmus tu neexistuje, a tak budete mať minimálne dvoch sprievodcov, ktorí z vás „nespustia oči“. Do severokórejského Pchjongjangu sa v drvivej väčšine prípadov dostanete z Číny, hoci tam vedie aj železničná cesta z Vladivostoku, ale využíva sa minimálne. Ešte v Pekingu absolvujem brífing o tom, čo sa v krajine môže, čo sa nemôže, ako sa správať, čo povedať, čo radšej nie. Aj vďaka tomuto dostáva blížiaca sa návšteva tajomnejší rozmer. Už je to však len krôčik. Lietadlo spoločnosti Air Koryo, ktorá býva každoročne na chvoste najhorších aeroliniek sveta, sa pomaličky blíži ku krásnej krajine. Aspoň tak sa javí z okienka. Zelené pasienky, pahorky rozprestierajúce sa ďaleko za horizont a sem-tam nejaká dedinka či mestečko. Hotová idylka. Letisko je prázdne a len náš sovietsky Tupolev roluje po dráhe. Veľa lietadiel tu cez deň nepristane. Čakám najhoršiu možnú kontrolu, no opak je pravdou. Uvoľnená atmosféra, pár zdvorilostných fráz, otázka, či mám so sebou knihy, pečiatka a som vonku. Žiadne vybaľovanie batohu, vysypávanie vecí ani prehľadávanie. Začíname šokom.
Prvé portréty vodcov
Hlavné mesto Pchjongjang, trojmiliónová a jediná metropola Severnej Kórey, sa pomaličky približuje. Takmer nikto netuší, čo od nej čakať a ako bude skutočne vyzerať. Cesta z letiska je veľmi kvalitná, no treba si dať pozor, aby človek neuveril ilúzii, že to tak bude v celej krajine. Hlavné mesto je často zlaté vajce a Pchjongjang nebude žiadnou výnimkou. Prvé záblesky známej severokórejskej propagandy na seba nenechajú dlho čakať. Objavia sa vlajky, komunistické symboly, kosák, kladivo aj štetec a nechýbajú tu ani farebné bilbordy a portréty vodcov, ktorí krajinu preslávili široko-ďaleko. Severná Kórea je krajinou s unikátnym zriadením a na jej čele je dnes Kim Čong-un, tretí pokračovateľ „dynastie Kimov“, hoci veľmi často nájdete, že je prezidentom aj Kim Ir-sen, jeho starý otec a zakladateľ severokórejského zriadenia. Zomrel síce v roku 1994, ale jeho titul „večný prezident“ hovorí za všetko. Z portrétov roztrúsených po meste si vás premeriava dokonca častejšie než súčasný vodca. Na prvý pohľad je Pchjongjang príjemným prekvapením. Všade je čisto, všetko je akési upravené, bez odpadkov, zbytočností a kto by čakal mesto duchov, kde nebude ani živej duše, hlboko by sa mýlil. V centre to žije a už sa neviem dočkať, kedy sa ponorím do jeho ulíc či širokých námestí.
V Pchjongjanskom metre
Pchjongjang skrýva množstvo prekvapení, a preto je dobré stráviť tu niekoľko dní, aby ste ich mohli jedno za druhým pomaličky odkrývať. Vedeli ste, že tu nájdete metro? Má dve linky, šestnásť zastávok, ale nečakajte, že by ste sa mohli odviezť, kam chcete a ako chcete. Ako celá krajina, aj tu má všetko svoje pravidlá. V hoteli môžete byť bez sprievodcu, no keď ho opustíte a vyberiete sa do ulíc, už máte so sebou nie jedného, ale hneď dvoch sprievodcov, ktorí dávajú pozor na to, aby ste sa nebavili s domácimi a aby ste sa neodpojili od skupiny. Jednoducho si pripadáte ako v škôlke pod prísnym drobnohľadom učiteľského zboru. Tam riskujete poznámku alebo nepríjemný telefonát domov, tu vás môžu vypočúvať alebo rovno deportovať z krajiny. „Odvezieme sa a uvidíme štyri zastávky,“ povie sympatická sprievodkyňa Čon. Štyri zastávky sú niečím, o čom mohli turisti pred rokmi len snívať. Kedysi im režim ukázal len kúsok z metra a viac bolo absolútne nedostupné. „Severná Kórea sa z roka na rok viac a viac otvára,“ spomeniem si na slová Simona v Pekingu, ktorý už tento kút sveta navštívil viackrát. Pomaličky, postupne. Vojdeme do metra a človek si pripadá ako v každom inom metre niekde v krajine bývalého Sovietskeho zväzu. Pokojne by to mohol byť Taškent, Baku alebo Moskva.
Čisté priestory, monumentálne, kde-tu postáva žena v uniforme a z priestoru cítiť ten neosobný chlad, typické pre bývalé sovietske končiny. Stačí však vojsť na perón a chlad sa rozplynie. Na svoju súpravu tu čakajú desiatky domácich ponáhľajúcich sa do práce, z práce, do školy či domov. Muži v oblekoch, ženy v kostýmoch, deti v školských uniformách. Niektorí pôsobia odmerane, iní sú zvedaví, dokonca sa pozdravia, usmejú, prehodia slovo či dve a zopár z nich sa chce aj odfotografovať. Toto som rozhodne nečakal. Pchjongjanské metro je podobne ako celé mesto nasiaknuté propagandou, a tak je zaujímavé pozrieť si stanice. Každá z nich vykresľuje najvyšších vodcov v rôznych situáciách. Na jednej mozaike je Kim Ir-sen na inšpekcii vo svojom hnedom plášti, inde stojí Kim Čong-il v bunde pred kórejskými kopcami, no objavia sa aj scény bežného života. Tancujúce ženy v kórejských krojoch, ľudia vítajúci stranu, roľníci, družstevníci, robotníci či vojaci. Vagóny sú pomerne plné, peróny tiež. Život pod ulicami Pchjongjangu má svoje čaro.
Na najväčšom námestí
Obrovským námestím Kim Ir-sena v centre Pchjongjangu sa rozlieva príjemné, slnečné popoludnie. V inom meste by takýto čas vyhnal do ulíc a na námestia desiatky či stovky ľudí, no tu zíva obrovitánsky priestor prázdnotou. Je nepredstaviteľné, že sa tu môže naraz stretnúť až 100-tisíc ľudí. Občas tadiaľto prejde auto, častejšie bicykel a ak si nedáte pozor, riskujete zrážku s elektrobicyklom, ktoré začínajú v Pchjongjangu prichádzať do módy. Celé námestie naprojektovali v roku 1954 po kórejskej vojne, ktorá aj po rokoch dokáže rozpútať nevídané vášne. Námestie je posiate chladnou, brutalistickou architektúrou, aká by sa nestratila ani v stalinovských víziách. Ak sa na námestie Kim Ir-sena zahľadíte, neubránite sa pocitu, že jeho projektanti brali nápady v čínskom Pekingu na námestí Tiananmen. Namiesto vstupu do Zakázaného mesta sa však na konci námestia dvíha monumentálna Veľká študovňa ľudu, jeden zo symbolov Pchjongjangu a celého režimu. Z fasády sa pozerajú portréty Kim Ir-sena aj Kim Čong-ila a mašinériu propagandy ešte dopĺňajú severokórejské vlajky, vlajky komunistickej strany, heslá a obrázky rozvešané po okolitých budovách. Upriamim pozornosť na študovňu. „Vo vnútri je 600 miestností a máme tam 30 miliónov kníh,“ hovorí Čon s hrdosťou v hlase. Okrem toho by sme vnútri našli viac ako 10 000 dokumentov, ktoré napísal a zanechal po sebe Kim Ir-sen, a preto sa Veľká študovňa ľudu považuje za mimoriadne dôležité miesto z hľadiska severokórejskej ideológie. Týmto veciam sa tu jednoducho vyhnúť nedá. Naproti námestiu človek objaví príjemnú promenádu na brehu rieky Taedong. Tu už nájdete život prechádzajúcich sa ľudí, dokonca aj páriky sediace na kamenných schodoch či lavičkách, hľadiacich na rieku a na vysokú vežu Čučche, ktorá dominuje protiľahlému brehu. Kúsok odtiaľto hrajú muži volejbal. „Je to náš najobľúbenejší šport, dokonca predbehol aj futbal,“ dozviem sa.
Mesto s ľudskou tvárou
Večer sa do ulíc Pchjongjangu vkradne akosi prirýchlo. Slnko osvetľujúce fasády budov sa stratí a mesto neutíchne, práve naopak. Stačí odísť z monumentálnych priestorov, vojsť do bežných ulíc a obklopí vás život. Vidím postávať policajtov v uniforme, zopár z nich usmerňuje dopravu, ale nevšímajú si nás. Sprievodkyňa vyberie niekoľko ulíc, ktorými sa môžeme ísť prejsť. Nedá sa len tak odbočiť, stratiť sa, zastaviť a vychutnať si okamih sediac na ulici s miestnymi. Toto je na Severnej Kórei najťažšie, človek by sa mnohokrát len tak z ničoho nič zastavil, sadol si a hľadel pred seba, no nemôže. Akceptovali ste pravidlá, no stále vás to mrzí. Pred obyčajnými panelákmi, aké nájdeme aj u nás, posedávajú ľudia, nakupujú v malých večierkach či v stánkoch drobnosti, ktoré by sa im ešte večer či ráno mohli hodiť. Cítiť tu akúsi pohodu. Toto nemôže byť divadlo, o ktorom doma tak často počúvame. Toľko hercov či komparzistov by nenašli. Práve tie bežné, šedivé ulice Pchjongjangu ukážu milú, prívetivú tvár hlavného mesta.
V panelákoch sa rozsvecujú svetlá a ak je byt nízko, vidíte doň. Sem-tam sa v ňom mihne tieň postavy, inokedy sa objaví tvár, no byty majú spoločné jedno – obraz vodcu na stene. „Každá rodina má portrét vodcu u seba v dome či v byte,“ spustí sprievodca Jung, ktorý sa dosiaľ držal v úzadí. „Musí sa o neho starať, dávať na neho pozor ako na člena rodiny,“ prekvapí. Na cestách sú autobusy, trolejbusy, no pre nás sú najzaujímavejšie električky československej výroby. Ide o staré električky, aké sú ešte aj dnes v Bratislave. Samozrejme, tak ako slovenské hlavné mesto, aj Pchjongjang má nové, moderné typy. „Chcete ísť na severokórejské pivo do pivovaru?“ spýta sa Čon a ja neváham ani sekundu. Kráčame na miesto, ktoré pohltila tma. Žiadne veľké reklamy, pútače, nič, čo by nasvedčovalo, kde sme. Vyjdeme po schodoch a odrazu sme v podniku, kde čapujú vlastné pivo. Jedna miestnosť je plná domácich vychutnávajúcich si svoje pollitráky po práci a do druhej môžeme vojsť my turisti. Sympatická mladá žena za výčapom sa hanbí. Po anglicky nevie, ale načapovať pivo s penou jej ide výborne. Vôbec nie je zlé na to, v akých zemepisných šírkach sa pohybujeme. Mnohí Severokórejčania síce preferujú pálenku Sodžu, ale aj pivo tu má svojich fanúšikov. Na večeru ideme do tradičnej kórejskej reštaurácie, kde dostaneme tácku so surovým mäsom, zeleninou, rezancami a k tomu vriacu vodu. Všetko si sami pripravíte a môžete jesť. Chute severokórejskej kuchyne nie sú veľmi výrazné, no kimči, fermentované kúsky zeleniny od kapusty po kaleráb, stojí za to!
Kvety pre vodcov
Pchjongjang sa už od rána stráca v hustej hmle. Mesto je posiate výškovými budovami, na chvíľu dokonca mizne pred očami ako tajomná chiméra. Bol to deň, ktorý by ste najradšej presedeli doma pri čaji a knihe. Už od rána je v uliciach mesta rušno, pretože dnes oslavuje Severná Kórea sviatok „založenia republiky“. Štátne úrady, banky i kancelárie sú zatvorené, rovnako aj školy. Všetkých očakáva hlavné mesto vo svojich uliciach. Tento deň je charakteristický tým, že sa stretávajú davy domácich na pahorku Mansu, kde stoja vedľa seba obrovské 20-metrové sochy dvoch vodcov v nadživotnej veľkosti. Pôvodne tu stála len socha zakladateľa a večného prezidenta Kim Ir-sena, no po smrti Kim Čong-ila sa tu objavila aj jeho socha. Bok po boku, Kim vedľa Kima, presne tak, ako to má byť. Vzadu za nimi sa vyníma mozaika zasnežených hôr, ktoré predstavujú horu Pektusan. Nielenže je najvyšším vrchom Severnej Kórey, ale podľa mytológie sa mal práve tam narodiť Kim Čong-il, a preto je dôležitou súčasťou propagandy. Už od skorého rána sem prúdia zástupy ľudí. Na chvíľku splyniem spoločne s nimi a sledujem život naokolo. Dvojice, jednotlivci, školské triedy, rozvetvené rodiny, tí všetci kráčajú do jemného kopca s kyticami kvetov v rukách. Mnohí nemajú len kytice, ale celé obrovské kvetinové koše, obrovské vázy previazané trikolórou a červenou stuhou. Kráčajú vážne, takmer nežmurknú, upriamení na jediný cieľ, aby všetko prebehlo tak, ako má. Mnohé ženy si obliekli krásne farebné kroje, ktoré ešte viac podčiarknu ich krásu, muži zostali vo svojich tesilových nohaviciach, košeli alebo majú šedé nohavice s dlhšou košeľou, akú zvykol nosiť prvý vodca. Vojaci stojaci pod pamätníkom sledujú každého, kto sa priblíži k soche a z reproduktorov sa ozýva revolučná hudba. Ľudia podídu k sochám bližšie. Postavia sa vedľa seba, aby každý videl a jeden či dvaja z nich kráčajú k nohám sôch položiť kvety. Všetci sa vzápätí hlboko poklonia. Vrchol dňa je splnený hneď ráno a je čas vrátiť sa domov.
Za symbolmi mesta
Severokórejský Pchjongjang je mestom, kde hrajú symboly, monumenty a propaganda svoju veľkú úlohu. Ak sa v ňom vydáte po stopách symbolov, máte o zábavu postarané na niekoľko hodín. Oplatí sa začať hneď ráno na brehu rieky Taedong, pretože práve tu nájdete vežu Čučche, ktorá je so svojimi 170 metrami skutočne neprehliadnuteľným symbolom mesta. Postavili ju po vzore washingtonského monumentu, no jeho výšku prekonali o meter, aby bolo jasné, kto vedie. „Poznáš Čučche?“ pýta sa Jung, nečaká na odpoveď a hneď vysvetľuje. „Je to ideológia, ktorá je naša, severokórejská a začal s ňou náš veľký vodca Kim Ir-sen,“ pokračuje. Jej podstatu tvoria myšlienky stalinizmu, maoizmu a konfucionizmu, ktoré sa vzali, premiešali a vytvorila sa unikátna doktrína. Vo vnútri veže na váš čaká výťah, aby vás vzal takmer na samotný vrchol, kde je dokonalá, panoramatická vyhliadka na Pchjongjang. Skvelé miesto, také by ste tu nečakali. Na jednej strane za riekou vidno monumentálne námestie Kim Ir-sena, za ním vytŕčajú monumenty a skutočnou dominantou je pyramídový hotel Ryugyong, ktorého špička sa zastaví vo výške 330 metrov. Je zvláštnym miestom, pretože ho stavajú už 30 rokov a stále sa nedožil svojho otvorenia. Za mestom sa z hmly vynára obrovský štadión, kde sa konajú slávne masové hry kórejského ľudu a na opačnej strane sa rozlieva Pchjongjang plný sídlisk, panelákov a domovej zástavby. Pozorné oko si tu miestami všimne aj „potemkinovskú dedinu“. Predné fasády panelákov sú natreté, no tie vo vnútrobloku sú ošarpané a zanedbané. Dole pod vežou treba ešte spraviť pár krokov k brehu rieky. Tu stojí vysoká socha predstavujúca stranu. Muž v montérkach s kladivom, žena s kosákom a muž v obleku so štetcom. Práve kosák, kladivo a štetec sú tri symboly komunistickej strany a zriadenia. Kosák s kladivom určite poznáte a štetec? Ten predstavuje pracujúcu inteligenciu.
Cesta severokórejským videkom
Ak chce človek aspoň trochu spoznať Severnú Kóreu, mal by opustiť svet Pchjongjangu a vydať sa mimo hlavného mesta. Na periférii mesta sa v smere na juh dvíha zaujímavá brána, ktorá symbolizuje zjednotenie Severnej aj Južnej Kórey. Človek by si myslel, že obe krajiny si nevedia prísť na meno, ale opak je pravdou. Tak ako v Južnej, aj tu v Severnej sa zjednotenie reálne spomína, no spomína sa aj to, že je to príliš komplikovaná a často nepredstaviteľná vec. „Bolo by skvelé, ak by sme sa opäť zjednotili a boli ako jedna krajina,“ zveril sa mi Wiliam zo Soulu, keď na to prišla reč. Jeho názor nebol vôbec ojedinelý. Cesta z Pchjongjangu do Kaesongu, historického mesta na samotnom juhu krajiny, meria cca 180 kilometrov, no treba počítať s tromi až štyrmi hodinami. Pchjongjang sa vytratí z mysle a poľnohospodársku krajinu pretína niekoľko mestečiek. „Fotiť môžete všetko s výnimkou vojenských objektov, no na to vás upozorním,“ prezradí Čon. Pred pár rokmi by bolo fotenie kórejského vidieka nepredstaviteľné, dnes sa veci menia. Severnú Kóreu zmietal začiatkom 90. rokov 20. storočia brutálny hladomor a dodnes sa nevie, či jeho „nenažrané hrdlo“ zhltlo milión alebo dva milióny ľudí. Ak by ste tu však čakali extrémnu chudobu, nedočkali by ste sa jej. Mnohé severokórejské dedinky vyzerajú akosi obyčajne. Jednoduché domy, políčka so zasadenou kukuricou, zvieratá, sem-tam traktor, hlúčik pracujúcich ľudí a všetko dýcha normálnosťou. Inde, v iných krajinách sa normálnosť akosi nemusí zdôrazňovať, no tu v Severnej Kórei je to iné. Na prvý pohľad sa dokonca severokórejský vidiek veľmi nelíši od vidieku v Strednej Ázii a pokojne by som ho hádal do Uzbekistanu či Tadžikistanu krátko po rozpade Sovietskeho zväzu.
Kráľovský obed v Kaesongu
Severokórejský Kaesong leží len pár kilometrov od citlivej hranice medzi oboma Kóreami na dosah známej demilitarizovanej zóny. Aj napriek tomu to nie je vojenské, po zuby ozbrojené mesto čakajúce nepriateľa, ale príjemné a zaujímavé miesto, kadiaľ kráčala pomerne významná história. Jeho centrum je posiate socialistickou výstavbou, panelákmi a širokými, no prázdnymi cestami. Bicykle tu hrajú prvé husle a len občas sa objavia autá, no aj napriek tomu stojí na križovatke prísny policajt a riadi dopravu. Okolo mesta sa dvíhajú pahorky zelených hôr a keď sa z nich spustia oblaky a následný dážď, celý Kaesong sa zahalí do šedivého, cínového plášťa a začína pôsobiť depresívne. Ani „zlaté“ sochy Kim Ir-sena a Kim Čong-ila na pahorku priamo nad mestom situáciu nevylepšia. Kaesong bol od 10. storočia centrom dôležitého kráľovstva Koryo a slúžil ako hlavné mesto takmer päťsto rokov. Z tejto doby priamo v centre nezostalo takmer nič, no v okolí mesta nájdeme roztrúsených viacero stôp.
Čo však z noblesnej, kráľovskej doby zostalo, je unikátna kuchyňa, a tak si v Kaesongu nenechajte ujsť „kráľovský obed“, aký ponúkajú v reštaurácii Tongil. Obsluhujú tu ženy v kroji a na stole budete mať 14 mosadzných mištičiek naplnených rôznymi tajomstvami. Nájdete v nich kimči, rôzne druhy zeleniny, želé, ryžové koláčiky, vývar, polievku aj rezance. Podáva sa aj kura pripravované na ženšene, najväčšia pochúťka Kaesongu. Nie je žiadnym tajomstvom, že najlepší ženšen sveta pochádza priamo odtiaľto. Pripíja sa pohárikom Sodžu, miestnej pálenky, ktorá je najobľúbenejším nápojom. Na okraji mesta ešte aj dnes nájdete unikátny komplex bývalej univerzity Songgyungwan, kde našlo svoje miesto múzeum histórie dynastie Koryo. Návštevníkov víta oznam, že sa ocitli v pamiatke UNESCO, a tak si tu nadšenci prídu na svoje. Súčasťou areálu je krásny chrám Taesong, ozdobená hala Myongnyun a mnohé ďalšie drevené budovy. Dážď sa rozbíja o ich strechy, vietor sa pohráva s vetvičkami stromu ginka a odrazu Kaesong nie je depresívnym, ale pozoruhodným romantickým miestom.
V demilitarizovanej zóne
Medzi ikonické miesta Severnej Kórey patrí DMZ, teda demilitarizovaná zóna, ktorá sa stala symbolom nešťastnej kórejskej vojny. Z južnej strany navštívi zónu obrovské množstvo ľudí, zo severnej je ich zlomok. DMZ a mestečko Panmundžon leží od Kaesongu iba pár kilometrov. Do juhokórejského Soulu je to odtiaľto necelých 60 kilometrov, teda takmer trikrát menej než do Pchjongjangu. Ak by neexistovala hranica, za 1,5 hodiny ste v juhokórejskom hlavnom meste. Príchod do DMZ sprevádzajú prísne bezpečnostné opatrenia. Človek si všimne kamery, armádu, pozorovateľov a, samozrejme, treba sa registrovať. V diaľke sa trepoce obrovitánska severokórejská vlajka siahajúca do výšky 160 metrov! Viac než desať rokov bola dokonca najvyšším vlajkovým stožiarom sveta, no dnes ho prekonalo Baku, Dušanbe aj Džidda. Na začiatku zóny človek dostane pri mape od vojaka prednášku, aby sa zorientoval v komplikovaných dejinách. „DMZ je dlhá cca 260 kilometrov, a hoci oddeľuje sever od juhu, nekopíruje úplne presne 38. rovnobežku,“ hovorí vojak v pásme.
Dnes sa táto neviditeľná čiara považuje za jeden z posledných reliktov studenej vojny. Po prednáške sa treba zoradiť vonku na presne určenej čiare. Jeden za druhým s pasom v ruke. Žiadne predbiehanie, žiadne mixovanie, ale vojenským krokom cez bránu a šup rovno do autobusu, aby sa pokračovalo ďalej, bližšie k čiare. Tu na severokórejskej strane ešte stále nájdete aj pár domov, kde žijú ľudia. Dovolili im obrábať pôdu, no život v citlivom pásme veru nie je jednoduchý. Hlbšie v zóne sa ukrývajú zaujímavé miesta. Jedným z nich je budova, kde sa podpísala dohoda o odzbrojení, inde sú vystavané dobové fotografie, vzácne predmety, no nikde nemôžete byť dlho, pretože vás naháňajú vojaci. Ešte hlbšie, na pomyselnej čiare už stoja známe modré domčeky, kde prebiehali a prebiehajú pravidelné rokovania. O týchto miestach ešte určite budeme počuť.
Unikátny zážitok a zimomriavky
Naspäť v Pchjongjangu je v okolí štadióna Rungrado na ostrove Rungra poriadne rušno. Dnes večer sa totiž koná unikátne predstavenie slávnych Masových hier kórejského ľudu. Medzi rokmi 2002 a 2013 sa konali každoročne, no potom sa na pár rokov vytratili a minulý rok opäť ožila ich tradícia. Byť v Severnej Kórei a môcť sa zúčastniť hier ako divák, patrí medzi najväčšie zážitky, aké vám môže táto krajina namiešať. Na štadión sa zbiehajú ľudia, v drvivej väčšine domáci, ale vidno tu aj pomerne veľa zahraničných turistov. Štadión má kapacitu cca 114-tisíc návštevníkov, no vypredané nie je. Masa ľudí sa stratí v útrobách štadióna a pred vstupom dnu nie sú žiadne prehliadky. Kto si čo donesie, to so sebou má a nikoho to nezaujíma. Predtým, než sa začne predstavenie, človek vidí oproti stojacu tribúnu, ktorú zaplnili školáci. Je ich tu viac ako 30 000 (!), zozbierali sa z ôsmich škôl a ich úlohou je meniť v rýchlom slede farebné štvorčeky papierov, aby vytvárali fantastické mozaiky. Ich rozcvička vháňa do tela zimomriavky. Všetko klape na sekundu presne, každý pohyb, farba, scéna a je neskutočné, keď si opakujem, že to nerobí počítač, ale ľudia. Nikde na svete už človek neuvidí takú disciplínu. Masové hry sa môžu začať.
Sú najväčším svetovým predstavením, kde vystupujú tisíce ľudí a do vrecka strčia aj zabudnuté spartakiády V mnohom sú masové hry podobné, no sú dynamickejšie, farebnejšie a záživnejšie. Predstavenia majú v sebe symboliku, súčasnosť, dejiny krajiny, ale ukazujú aj rôzne aspekty života. Ku každej scéne sa na tribúne menia kulisy a tie najdokonalejšie sa dokonca aj vďaka rýchlym obrázkom správajú tak, akoby ožili. Keď sa na tribúne objaví portrét Kim Ir-sena poskladaného z tisícok malých papierov, naša tribúna vyskočí na nohy a domáci vzdávajú hold večnému prezidentovi. Toto sa opakuje ešte dvakrát. Prvý po portréte Kim Čong-ila a poslednýkrát s portrétom Kim Čong-una. Severokórejčania vystrelia zo sedadiel a začnú freneticky tlieskať. Toto divadlo je skrátka neskutočné. Sedím v dave a prekvapene sledujem. Severná Kórea rozhodne vie, ako pripraviť čerešničku na záver!
ZÍDE SA VEDIEŤ
Severná Kórea nie je bežná destinácia a individuálny turizmus tu neexistuje. Vždy musíte byť v krajine organizovane a mať so sebou lokálnych sprievodcov. Najčastejšie dostanete dvoch. Medzi overené spoločnosti, ktoré vedia pomôcť s návštevou týchto končín, patrí Koryo, dlhoročný organizátor unikátnych ciest do Severnej Kórey.
Do Severnej Kórey treba platný cestovný pas a severokórejské vízum. To nedostanete do pasu, ale na papieri a najčastejšie to funguje tak, že ak idete do Pchjongjangu cez čínsky Peking, vízum vám odovzdajú na stretnutí deň pred vaším odchodom. V pase nemáte žiadnu stopu o návšteve krajiny.
Severná Kórea má prísny režim ohľadom toho, čo môžete a čo nemôžete priniesť. Určite sa vyvarujte čomukoľvek s tematikou Južnej či Severnej Kórey, pretože by vám to v lepšom prípade zabavili, v horšom by to chcel s vami niekto riešiť. Krajina má vlastný pohľad na svoj príbeh a iné, cudzie publikácie sú tu neprípustné. So sebou môžete mať mobil aj notebook.
Mobilný telefón nevyužijete, pretože tu nebudete mať signál. Dobré je pred odchodom do Severnej Kórey dať vedieť, že sa ozvete až po návrate do Číny alebo Ruska, kde so signálom problém nie je. Internet čakajte jedine v hoteloch, kde môžu prespávať turisti. Je však pomalý, často blokovaný a nespoľahlivý. Z recepcie viete poslať domov e-mail, no je spoplatnený a určite prejde cenzúrou.
Individuálne cestovanie krajinou tu nefunguje. Zabudnite na to, že nasadnete na akýkoľvek autobus a odveziete sa z mesta do mesta. Vašu trasu musíte mať dohodnutú a schválenú pred cestou. Samozrejme, v Pchjongjangu sa môžete odviezť metrom, električkou či autobusom. Medzi zážitky patrí aj vlakové spojenie z Pchjongjangu do Pekingu.
Nezostávajte len v Pchjongjangu, ale vyberte sa aj mimo neho, napríklad na juh do Kaesongu, k hore Myohang alebo do prímorského Wonsanu. Každé miesto, ktoré tu uvidíte, bude unikátne a pomôže vám v hlave zložiť mozaiku krajiny.
Rešpektujte pravidlá! Toto je v krajine mimoriadne dôležité. Nezosmiešňujte vodcu, ak sa treba pokloniť, pokloňte sa alebo to miesto nenavštívte. Ak existujú pravidlá, akékoľvek bizarné sa vám zdajú, dodržiavajte ich.
Mohlo by vás zaujať:
Severná Kórea a fakty o totalitnom štáte, ktoré neprekvapujú
To nezinscenuješ! Pád vrtuľníka v Top Gear Korea nebol trik
