Je to najzápadnejšia časť Amazonského dažďového pralesa. Pľúca ľudstva, ktoré sú domovom nespočetného množstva miestneho obyvateľstva. Indiánov, ktorí museli pred storočiami čeliť nájazdom dobyvačných Európanov. Väčšina kmeňov tu prežila aj do dnešných čias, no jeden z nich je špecifický a je takpovediac na samom okraji civilizácie, ktorú poznáme my. Vitajte na území kmeňa Huaorani.
Počas mojich dobrodružných výprav do exotických krajín sa špecializujem na indiánske obyvateľstvo. Ekvádor nemohol byť výnimkou, keďže je domovom hneď niekoľkých kmeňov. Niektoré sú roztrúsené po celej krajine, ale drvivá väčšina žije v Amazónii, kde majú najlepšie a hlavne prirodzené podmienky pre život. Ocitol som sa v mestečku Tena, ktoré je východiskovým bodom pri vstupe do Amazonskej časti. Ide o príjemné a pokojné miesto pre domácich. Necítil som sa tam ako vo veľkých uponáhľaných metropolách, ako sú Quito či Guayaquil. Cez mesto tečie rieka Tena, hlavné námestie je symbolom Indiánov žijúcich na tomto území a dokonca sa tu vyrábajú veľmi chutné čokolády. Pozdĺž veľkej rieky Napo som sa z Teny presunul do malej dedinky Puerto Misahuallí. Tam sa začalo moje dobrodružstvo s cieľom nájsť indiánsky kmeň Huaorani.
Veľmi ohrozený kmeň
Indiánsky kmeň Huaorani, resp. Waorani, je najunikátnejší indiánsky kmeň v celom Ekvádore a takisto najpozoruhodnejší, aký som zatiaľ navštívil. Ich rodiny sa rozprestierajú na území troch ekvádorských provincií – Pastaza, Orellana a Napo. Keďže všetkých príslušníkov tohto kmeňa je aktuálne len niečo viac ako dvetisíc, ide o veľmi ohrozený kmeň. Dá sa k nim dostať buď terénnym vozidlom po prašnej ceste v pralese, kanoe, či lietadlom do samotnej hĺbky Amazónie, kde už nevedú žiadne cesty a stovky kilometrov okolo nevidieť nič iné než dažďový prales. Pre úskalia pralesu ideme veľkým džípom 4×4. Cesta trvá niekoľko hodín a stále ideme len po jednej. Žiadna iná tu totiž ani nie je. Pozerám sa cez okno a cítim sa ako v downtowne New Yorku. Avšak s tým rozdielom, že tunajšie mrakodrapy sú vysokánske tropické stromy s lianami a porastmi. Džungľa nás čoraz viac vťahuje do jej útrob. V diaľke počuť piskot hašteriacich sa tukanov, ale aj klasické zvuky džungle, presne ako tie z filmu. Mám pocit, že tam nikto nie je, ale potom si uvedomím, že okolo mňa sú tisícky zvierat, len ich nevidím voľným okom. Pokračujeme v našej ceste pralesom, až sa po dlhej chvíli… „Wow, tak už sme asi tu,“ pomyslel som si po tom, ako som uvidel dve, tri, štyri malé indiánske deťúrence náhle vychádzať spoza porastov na cestu. „Asi takto sa musel cítiť Krištof Kolumbus, keď sa vylodil na pevnine a uvidel prvých Indiánov,“ napadlo mi. Vystúpil som z auta a o pár sekúnd bola okolo mňa hŕstka detí. Všetky boli nahé. Indiánsky kmeň Huaorani je známy tým, že jeho príslušníci chodia sporo odetí, bosí a deti úplne nahé.
Prvý beloch?
Rozmýšľam, že som možno prvý biely človek, ktorého tie malé deti vo svojom živote vidia. Postupne začínajú prichádzať aj starší domorodci, pretože tá radosť a piskot detí im dala na vedomie, že niečo sa na ceste deje. Vyťahujem svoj veľký fotoaparát z ruksaku. Urobil som im tam riadnu šou, a to len tým, že som tam bol. Ani som nemusel nič spraviť, nič povedať. Deti sa začali šplhať na auto, potom na mňa. Človek si až vtedy uvedomí naozajstnú ľudskú radosť a emócie, ktoré druhí rozdávajú naokolo, a tým málom robia svet krajším. Zvítal som sa s dospelými príslušníkmi danej indiánskej rodiny. „Buenos días, señor,“ hovorím Indiánovi, keď mu podávam ruku. On mi odvetil to isté, ale potom dodal ešte pár slov. To už však španielčina nebola. Každý indiánsky kmeň má totižto svoj vlastný indiánsky jazyk, ktorý je pre nich materinský a ktorým sa dennodenne medzi sebou dorozumievajú. Väčšinou sa jazyk daného kmeňa nazýva rovnomenným názvom, teda aj v prípade kmeňa Huaorani je ich domorodým jazykom Huaorani. Na mňa to vplývalo ako spleť náhodných hlások bez významu. Myslím, že rovnako by na nich vplývala slovenčina. V tom je predsa to čaro cudzích jazykov. Z celej tejto veľkej rodiny vedia po španielsky len jedni manželia. Rozprávam sa teda len s nimi a keď sa chcem niečo spýtať ostatných príslušníkov kmeňa, oni nám to prekladajú. Nastávajú pritom úsmevné situácie snažia sa ma naučiť nejaké ich slová a pomaly sa začínam cítiť ako člen indiánskej rodiny.
Prirodzene nahí
Huaorani udržiavajú svoju izoláciu od sveta a modernej civilizácie, aj preto ako jediný ekvádorský indiánsky kmeň žijú nahí. Malé deti behajú po pralese úplne nahé, rovnako aj niektorí tínedžeri a dospelé ženy majú hornú časť tela prirodzene nahú, maximálne prekrytú dvomi pásmi prírodnej pokrývky vyrobenej z tropických rastlín. Spodnú časť majú zakrytú bledou prírodnou sukňou z rastlín a stromov. Muži takisto chodia sporo odetí a dokonca si svoje prirodzenie zachytávajú prírodným povrázkom uviazaným okolo ich pása. Pre tento kmeň je takýto typ obliekania veľmi praktický v súvislosti s ich životom v útrobách amazonskej džungle. Potrebujú sa pohybovať rýchlo pri love zvierat a premyslene pri prechádzaní naprieč pralesom. Čím viac oblečenia by na sebe mali, tým viac by im to robilo problémy pri bežnom živote. Ich druhou typickou črtou okrem nahoty je maľovanie tvárí červenými plodmi rastliny achiote. Nemaľujú si konkrétne elementy a obrazce, ale nafarbia si takmer kompletne celú tvár. Achiote používajú aj pri príprave rozličných jedál pre chuť a farbu. Ich hlava je ozdobená primitívnou čelenkou z rastliny. Staršie ženy okrem ich veku spoznáte ešte aj tak, že ich ušné laloky sú prederavené a o dosť predĺžené.
Už mám aj oštep
Takáto príležitosť sa človeku naskytne raz za život a ja ju mám práve teraz. Miestne ženy boli v pralese nazbierať čerstvé achiote. Vyzliekol som sa do pol pása a prstami ma začali maľovať. Keďže mne sa páčia indiánske vzory, na tvári aj na tele sa mi postupne vytvára niekoľko červených obrazcov. Tento zážitok však ešte zďaleka nekončí. Aby som sa stal jedným z nich, minimálne vizuálne, chýba mi ešte pár úprav. Tým najdôležitejším symbolom je nahota. Vyzliekol som sa pred zrakmi všetkých Indiánov úplne donaha. Doniesli mi tri veľké bambusové listy s povrázkom, aby som si ich uchytil okolo pása na zakrytie. Medzitým pozorujem, ako sa dve dievčence v rohu uškŕňajú od ucha k uchu. Myslím si, že prvýkrát naživo videli nahého európskeho belocha. Hanba-nehanba, toto je skrátka životná skúsenosť. Chýbala mi však posledná vec – indiánsky oštep. Už vidím ďalšieho Indiána, ako mi jeden nesie. Oštep si chytím do ruky, prejdem pár krokov z indiánskeho príbytku do voľnej prírody, vyložím si nohu na kameň a vravím si, že toto je moja najšialenejšia skúsenosť, akú som počas cestovania mohol zažiť. Som právoplatným členom indiánskeho kmeňa, aspoň na chvíľu. Spoločne sme si spravili pár unikátnych záberov, aby som na tento okamih nikdy nezabudol. Tuším, že aj miestnej rodine sa to naveky vryje do pamäti, pretože ten Indián, ktorý sa so mnou rozpráva po španielsky, mi úsmevne vraví, že toto tu ešte nemali.
Jed v pralese
Z celej tunajšej rodiny ma najviac zaujali dve starenky. Na svoj vek sú dosť čiperné. Ich tváre sú plné vrások, majú hlboké pohľady, dlhšie vlnité vlasy, do pol pása sú nahé, aj keď si to človek ani nevšimne. Keďže miestne ženy nenosia od narodenia podprsenku, ich prsia sú v starobe natiahnuté až po brucho. Tieto dve starenky aj s ďalšími ma zobrali na prechádzku po ich pralese. Kráčame do kopca, musím si dávať pozor na všetky rastliny, ktoré mi stoja v ceste. Mačetou sa prebíjame džungľou. Zrazu zastavíme. Jedna z nich si kľakne k pňu jedného vysokého stromu. Chvíľku niečo robí a začne sa jej na list sypať jemný čierny prášok. Príde ku mne a hovorí: „Toto je jed zo stromu, ktorý dokáže zabiť leoparda, ba dokonca aj človeka.“ Hneď som si predstavil známy film Apocalypto, kde sa Indiáni medzi sebou zabíjali strieľaním jedovatých šípov. Teraz to vidím na vlastné oči.
Pôvodná forma života
Ideme ďalej po pralese, keď sa zrazu žienky zastavia. Začnú si pospevovať nejakú nezrozumiteľnú indiánsku pieseň a popritom zbierať akési trávy okolo seba. Ani som sa nenazdal a z tých tráv vytvorili pred mojimi očami krásne prírodné košíky a ruksaky, a to bez použitia absolútne ničoho. Len svojimi holými rukami. Už viem, prečo Indiáni nepotrebujú k životu náš civilizovaný svet. Všetko si dokážu vyrobiť z pralesa. Huaorani dokonca nepoznajú pre nás bežné veci, ako sú peniaze, signál, internet, Wi-Fi, kreditná karta, obchod a pod. Je to až neuveriteľné, ale práve toto je pôvodná forma života, ktorá by sa veľakrát hodila aj nám – uponáhľaným ľuďom. Možno ste zachytili informáciu, ktorá obletela celý svet, že tento rok práve kmeň Huaorani vyhral súdny spor s ekvádorskou vládou ohľadom svojho územia v Amazonskom pralese. Ekvádorská vláda totižto chcela ich územie zabrať pre účely budúcej ťažby ropy, ale Indiánom sa podarilo tento spor ustáť a nakoniec vyhrať. Amazónia je len jedna a pokiaľ sa k nej ľudstvo bude správať nezodpovedne za vidinou vlastného zbohatnutia, prídeme o to najcennejšie, čo na našej planéte máme. Návšteva Huaorani je pre mňa tým najsilnejším autentickým zážitkom, aký som mal nielen v Ekvádore, ale počas všetkých mojich ciest naprieč Latinskou Amerikou.
ZÍDE SA VEDIEŤ
Ekvádor je celkom stabilná a bezpečná krajina. Avšak ide o latino krajinu a nikdy nebude taká pokojná ako Slovensko. Začiatkom októbra sa totižto vzbúrili a vyšli do ulíc po celej krajine davy v dôsledku rastúcich cien pohonných hmôt, čoho výsledkom bolo niekoľko mŕtvych. Po nepokojoch a masívnych demonštráciách, ktoré trvali dva týždne, sa situácia zatiaľ upokojila. Následkom uvedených udalostí sa zhoršila celková bezpečnostná situácia v krajine.
Pre našincov, ktorí by sa chceli vydať po stopách kmeňa Huaorani, odporúčam zvýšiť opatrnosť pri návšteve oblastí na ekvádorsko-kolumbijskej hranici a provincii v strednom Ekvádore, ale aj na okrajoch najväčších miest Guayaquil a Quito.
Pred návštevou určite nezabudnite na povinné očkovanie proti žltej zimnici, ale vrelo odporúčam byť zaočkovaný aj na žltačku typu A aj B a brušný týfus, prípadne si so sebou zobrať tabletky antimalariká, pre prípad zdravotných problémov v Amazonskom pralese.
Ceny v krajine sú nastavené približne ako u nás. Výnimku tvorí súostrovie Galapágy, ktoré je niekoľkonásobne drahšie vo všetkých oblastiach. Slovenská republika nemá v Ekvádore zastupiteľský úrad. V prípade komplikácií počas pobytu v krajine sa treba obrátiť na Veľvyslanectvo SR v Brazílii.
Michal Hertlík 
– je cestovateľ, fotograf, dobrodruh, zberateľ, španielčinár, sprievodca. Vyštudoval medzinárodné vzťahy a diplomaciu, takže ho zaujíma dianie vo svete, geopolitika, história a geografia. Jeho najväčšou vášňou je cestovanie, behanie po svete, objavovanie nových krajín a ich kultúr, rozprávanie sa s miestnymi ľuďmi, skúmanie ich zvykov a tradícií.
Ďalšie cestopisy od autora:
Chute stredoamerickej perly: Ako chutí Nikaragua?
Poklady čilskej gastronómie: Radšej o nich aspoň čítať, ako vôbec nepoznať
Koloniálny klenot Uruguaja má za sebou divokú minulosť
